ZVOLEN. Predovšetkým život jedného z najznámejších slovenských spisovateľov prvej polovice 20. storočia Jozefa Gregora Tajovského približuje inscenácia, ktorá po premiére 18. októbra pribudne do repertoára Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene.
Hra Na konci... predstavuje zakladateľa slovenskej realistickej drámy a patróna zvolenského divadla ako človeka. Mapuje jeho osudové stretnutia, ktoré formovali jeho osobnosť.
„Chceli sme vykresliť Tajovského zo všetkých uhlov pohľadu. Aký to bol človek, manžel, otec,“ povedala autorka hry Katarína Mišíková-Hitzingerová. Hru napísala na objednávku zvolenského divadla, Tajovského život študovala viac ako rok.
„Bol nesmierne ľudský. Sebe doprial málo, dokázal sa rozdať do poslednej štipky svojho ja. Dával študentom, rodine, neznámym ľuďom, ktorých stretával. Svoj život postavil na princípe „byť človekom“. Voči okoliu, v ktorom žil, bol mimoriadne vnímavý,“ dodala.
Bol aj prchký, trochu cholerický a turbulenciami prechádzalo aj jeho manželstvo s o jedenásť rokov mladšou Hanou Gregorovou.
„Nie vždy sa mu darilo, a to ho formovalo,“ povedal režisér Kamil Žiška. „S manželkou žili často od seba, napriek tomu si vo vzťahu zachovali dôstojnosť a ich manželstvo malo v sebe určitú gráciu.“
Tajovský sa vždy túžil vrátiť do rodného Tajova, jeho manželka Hana presadzovala Prahu. Kompromisne z toho vyšla Bratislava, kde ich dom slúžil ako prvý bratislavský hostel. Využívali ho chudobní študenti, často aj na niekoľko rokov. Dva roky v ňom býval Fraňo Kráľ.
Mal aj nepriateľov. Patril k nim napríklad Svetozár Hurban Vajanský, ktorý Tajovského kritizoval, že jeho tvorba je príliš realistická.
Hriech a Dagmar
Autorku hry najviac zaujala Tajovského životná etapa po odchode na vojnu. „Jeho život sa vtedy vyhrotil. Cez spomienky Janka Jesenského, jeho najlepšieho priateľa, som sa snažila zistiť, čo sa vtedy stalo. Sú dohady, že na vojne niekoho zastrelil. Pre Tajovského vziať niekomu život bola veľká tragédia,“ povedala.
Počas vojny sa dozvedel, že konečne po deviatich rokoch manželstva je jeho manželka tehotná, ale rozmýšľa o potrate.
„Keďže bola vojna, nevedela sa postarať sama o seba a bála sa, že sa nedokáže ani o svoje dieťa. Fascinovalo ma to. Dnes mnohí robia z malých vecí veľké drámy. Toto bola obrovská dráma a dokázali ju zvládnuť. Aj cez ich vzájomnú korešpondenciu, ktorá je na samostatnú divadelnú hru, vidieť, ako sa títo dvaja ľudia dokázali nevzdávať sa a povýšiť slovo na čin. Dnes zostávame len pri slovách a činy sa akosi nedejú.“
Traduje sa, že v jednoaktovke Hriech sa Tajovský vyrovnával so skutočnosťou, že Dagmar nebola jeho dcéra. Autorka hry Mišíková-Hitzingerová si to nemyslí.
„Keď odchádzal na vojnu, mal sedem hodín na to, aby strávil s Hanou čas. Narodenie Dagmary termínovo presne vychádza. Navyše, Hana počas vojny žila u svojej mamy v Martine,“ dodala.
Vo vinohrade
„Postava je pre mňa výzvou, keďže stvárňujem celý Tajovského život od jeho študentských čias na gymnáziu až po jeho smrť,“ povedal predstaviteľ Tajovského Daniel Výrostek, ktorý hru nazval divadelným dokumentom.
„Na jednej strane bol Tajovský veľmi ľudský a láskavý, na druhej trochu vzťahovačný. Je veľa toho, čo v sebe prežíval,“ dodal.
Napriek ťažkému osudu nechýbal Tajovskému humor, nadhľad a hravosť, a aj tieto prvky tvoria súčasť inscenácie.
Režisér Kamil Žiška s výtvarníčkou Zuzanou Malcovou zobrazili Tajovského svet cez kľúčový prvok vinohradu. Tajovského korene sú hlboké, jeho práca vytrvalá a plody zbierané dodnes. Vinohrad ponúkol možnosť zakomponovať do hry ľudové zvyky a obyčaje, ako aj rôzne metaforické premeny. Tomu napomáha aj pôsobivá scénická hudba Matúša Uhliarika.
Keď žil Tajovský v Bratislave, naozaj chcel zakladať vinohrady, a nielen metaforické.
Na javisku: Anita Krepčárová Šafáriková, Ján Marcinek (poslucháč Akadémie umení), medzi nimi Vladimír Rohoň, v pozadí Daniel Výrostek a Richard Sanitra. FOTO: RENÉ MIKO
