ZVOLEN. Bociany sa na svoju dlhú púť do zimovísk vybrali ešte koncom augusta. Nie všetkým sa to podarilo bez problémov. Údiv ornitológov vyvolala správa, že bociana, ktorého pomenovali Méneš chytili v Egypte. Na chrbte mal podozrivé zariadenie.
„Geolokátor, resp. satelitná vysielačka, pripomína malinký ruksačik s rozmermi asi tri krát štyri centimetre a má asi dvadsaťcentimetrovú anténu, ktorú takmer nevidieť. Samozrejme, že pri pozorovaní ďalekohľadom sa to dá zistiť. Chápem, že najmä v konfliktných oblastiach vojaci spozornejú pri takomto odhalení,“ povedal Anton Krištín z Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene.
Chytil ho rybár
Méneša týmto zariadením vybavili ornitológovia v rámci spoločného projektu Vtáky bez hraníc na maďarskej strane Poiplia pri meste Szécsény. Jeho prvá púť sa začala 16. augusta, keď zavítal aj na Slovensko v okolí obce Kováčovce. Ďalej migroval Maďarskom, Rumunskom, Bulharskom, Tureckom, Sýriou, Jordánskom, Izraelom až po prekonaní Sinajského polostrova priletel po 3700 km púti do údolia Nílu. Tam, unavený dlhou migráciou, padol do oka miestnemu rybárovi, ktorý bociana odchytil.
„Vysielačku na chrbte bociana považoval za bombu alebo špionážne zariadenie. Bociana, našťastie živého, odovzdal armáde v meste Qena, kde následne privolaný veterinár zistil, že ide o telemetrické zariadenie, ktoré sa používa na sledovanie migrácie vtáctva,“ dodal Ján Gúgh zo Slovenskej ornitologickej spoločnosti/BirdLife Slovensko.
Štvordňové väzenie
Vďaka intervencii ochranárov a úzkej komunikácii s úradmi sa podarilo po niekoľkých dňoch dosiahnuť vypustenie bociana na slobodu. Méneš uzrel voľnú oblohu po štvordňovom väznení. Vypustili ho neďaleko Asuánu, odkiaľ sa po otrasení z udalostí posledných dní mohol pridať k ďalším migrujúcim bocianom a pokračovať vo svojej ceste ďalej na africké zimoviská ležiace južne za Saharou.
Geolokátormi a satelitnými vysielačkami sa označujú viaceré druhy vtákov, nielen bociany. Dávajú sa na rôzne časti tela tak, aby vtákovi minimálne zavadzali.
„Je to výborná možnosť na sledovanie vtákov. To, kde sa akurát nachádza, môže každý sledovať na webe,“ uviedol Anton Krištín a dodal: „Výskumom sťahovania odborníci dokážu odpovedať na viaceré otázky – nielen o tom, kde vtáky zaletia, ale aj ako žijú a podobne.“ Méneša napríklad nájdete na stránke: http://satellitetracking.eu/inds/showmap/?check_111=111.
Smutné prípady
Podobné prípady sa opakujú takmer každoročne. Známy je prípad včelárika zlatého spred dvoch rokov, ktorého odstrelili na Blízkom východe z podozrenia zo špionáže. Podobne zahynul minulý rok aj slovenský bocian Bartolomej, ktorého zastrelili v Turecku. O týchto smutných prípadoch sa ornitológovia dozvedajú vďaka vysielačkám, ktoré naznačujú, že niečo nie je v poriadku.
Môžeme byť hrdí
To, že putovanie vtákov môže na internete sledovať ktokoľvek, pomáha podľa Krištína vytvárať vzťah ľudí k prírode. „Nie každý vie, že náš orol krikľavý letí pred zimou až do južnej Afriky a bocian biely zasa do stredu afrického kontinentu,“ doplnil.
Zaujímavé je, že napr. bocian čierny letí zo Slovenska do Afriky dvoma trasami. Aj cez Gibraltár, aj cez Egypt. A stretnú sa často na rovnakých zimoviskách. Pri návrate by sa tieto bociany mohli zastaviť a zahniezdiť napríklad v bohatom Rakúsku či Nemecku, no oni sa vrátia k nám. Aj to je dôkaz, že naša príroda nie je na tom až tak zle.
Rakúsko a Nemecko tiež nie sú bez bocianov, no majú ich podstatne menej. Zloženie biotopov je horšie ako u nás. Intenzívna poľnohospodárska výroba si vybrala svoju daň. Veď práve rôznorodosť prostredia je podmienkou prežitia pre veľa druhov. Aj preto môžeme byť na našu prírodu hrdí.
„Nedávno som sa vrátil z Anglicka, kde bol celoeurópsky ornitologický kongres. Tam nájsť na lúke kobylku alebo lúčneho koníka je skutočný problém. Raz sme stretli skupinu pozorovateľov birdwatcherov, tak sme boli zvedaví, čo ich tak zaujalo. Nakoniec vysvitlo, že obyčajný vrabec domový. Vraj ho v severovýchodnej časti Anglicka nevideli asi dvanásť týždňov,“ zasmial sa Anton Krištín.
