Viliam Polónyi má svoju La Scalu

KRUPINA. „Keby bol dnes Vilo s nami, hlboko a s pokorou by sa poklonil celej Krupine. Bol by úprimne hrdý, že si ho takto uctili. Pre neho je to azda najväčšie vyznamenanie, aké kedy dostal,“ povedala Božena Polónyiová, vdova po zosnulom hercovi Viliamovi Polónyim.

Krupinský amfiteáter nesie jeho meno. „Mohol by sa volať Vilova La Scala – keďže je jeho pamätná tabuľa vytesaná do skaly,“ zavtipkovali hercovi priatelia - prozaik Peter Štrelinger, režisér Cyril Králik a spisovateľ Peter Valo, ktorí sa prví postavili na pódium krupinského amfiteátra v jeho novej histórii. Spomínali naňho v programe nazvanom Vilko – kráľ Hontu.

Pamätnú tabuľu na amfiteátri odhalila Božena Polónyiová s primátorom Krupiny Radoslavom Vazanom.

Pre herecké i ľudské kvality

„Stretávali sme ho v krupinských obchodoch, v krčmičkách či na hubách v okolí Sitnianskej Lehôtky, kde s manželkou a priateľmi trávil voľný čas. Pre jeho herecké i ľudské kvality, jeho vzťah k rodisku a zvlášť majstrovstvo, ktorým prekročil prah starobylého mesta Krupina, sme sa rozhodli pomenovať amfiteáter jeho menom a odhaliť mu pamätnú tabuľu,“ povedal primátor Radoslav Vazan.

„Vilo bol úžasný. Prirodzený, nikdy nebola pri ňom nuda, všetko vždy bral s humorom. Bol skromný, čestný, nekonfliktný. Nepamätám si, že by sa s niekým pohádal. Mal veľa priateľov, ktorí ma často volajú medzi seba, ale bez neho ma to akosi nebaví. Všade mi chýba,“ dodala manželka po zosnulom hercovi.

Z Bratislavy pricestovala s jeho mladšou sestrou Elenou, staršia Margita už zomrela. V Krupine žijú jeho dve netere.

Rodina herca nasledovala

Krupinský rodák Viliam Polónyi sa narodil v roku 1928. Prvé angažmán získal v divadle vo Zvolene, pôsobil v ňom jednu sezónu.

„Krátko dochádzal, neskôr si tam našiel privát a už sa nevrátil. Odtiaľ odišiel do Nitry a neskôr na Novú scénu do Bratislavy,“ objasnil krupinský historik Miroslav Lukáč.

Keď sa usadil v Bratislave, jeho mama a sestra odišli za ním. Otec mu zomrel, keď mal päť rokov.

Vo všetkých troch divadlách aj šéfoval. Vraj preto, že po plastike hornej pery sa nemohol naplno venovať herectvu, a tak mu našli adekvátnu náhradu. Zmienil sa o tom vo svojich spomienkach, z ktorých Krupinčania čerpali zaujímavosti na aktuálnu výstavu venovanú jeho životu a dielu. Otvorili ju tiež v piatok v tamojšom múzeu.

Raritné fotospomienky

„Je tu zhruba 250 fotografií, pochádzajú z viacerých súkromných archívov, tiež z filmového a divadelného ústavu,“ povedal Lukáč. „Pre Krupinčanov sú takmer všetky raritné, pretože veľa pamätníkov z jeho čias tu nezostalo. Niektorí zomreli, iní žijú inde. Zvlášť cenné sú zábery z čias, keď začínal hrať na doskách krupinského ochotníckeho divadla,“ dodal.

Fotografie s jeho filmovými či divadelnými postavami dopĺňajú kolekcie z čias jeho detstva aj mladosti. Zo školy, z kúpaliska, v kruhu kamarátov. Raritnou je tiež svadobná fotografia jeho rodičov. Božena Polónyiová priznala, že manželovho otca vidí vďaka tej fotografii prvý raz.

Kráľovské žezlo

„Fotografií, na ktorých je pred svojím rodným domom, máme niekoľko. Nie všetky sa nám podarilo vystaviť, na to by sme potrebovali väčšie priestory,“ povedal Lukáč.

Dnes jeho rodný dom zakrýva vysoký murovaný plot, prečnieva len strecha. Stojí len pár krokov od amfiteátra, ktorý po ňom pomenovali. Postavili ho v druhej polovici sedemdesiatych rokov. To už žil Polónyi v Bratislave, už bol z neho známy filmový herec, ale do Krupiny sa pravidelne vracal.

„Nemali sme svadobnú cestu. More či inú exotiku. Mňa Vilo hneď po svadbe priviedol do Krupiny. Jeho srdce patrilo sem,“ prezradila Božena Polónyiová, ktorá s hercom prežila 41 rokov.

Krupine ako niekdajšiemu kráľovskému mestu darovala kráľovské žezlo. „Vilo sa nikdy necítil byť kráľom, ale bratislavskí filmoví výtvarníci mu vytvorili žezlo s jeho podobizňou. Budem rada, ak ho vystavia v múzeu, aby aj naďalej pomyselne obveseľoval svojich krajanov. Vilo by určite súhlasil.“