SLATINKA. Unikátnu mapu chotára Slatinky s historickými názvami vytvárali niekoľko mesiacov mladí dobrovoľníci spolu s pôvodnými obyvateľmi dedinky. Zmapovali na nej celý chotár veľký 1546 hektárov.
Dedina už vyše šesťdesiat rokov žije s prízrakom priehrady, ktorá má domy zatopiť.
Stratené cesty
Mapa obsahuje trasy stratených ciest a rôznych historických krajinných štruktúr.
„Málokto si dnes uvedomuje, že práve cesty ovplyvňovali mestá a dediny a ich obyvateľov. Boli tepnami, ktoré spájali alebo izolovali, kadiaľ chodili obchodníci s tovarom, mladí na tancovačky, starší na pole či do kostola,“ hovorí Ľudovít Buzalka zo Spoločnosti priateľov Slatinky.
Jedna z ciest smerovala napríklad do neďalekého Lieskovca, druhá do Môťovej, najstaršej časti Zvolena.
„Dnes sú cesty v lese ledva viditeľné, kto ich nepozná, ľahko zablúdi. Zmapovali sme ich preto s GPS,“ hovorí Martina Paulíková zo Zduženia Slatinka.
Zalathna – Minor et Maior
Prvá písomná zmienka o Slatinke pochádza z roku 1388. Podľa legendy ju založili dvaja rybári a pôvodne sa nenachádzala pri rieke, ale pod lesom. Patrila Vígľašskému hradnému panstvu, neskôr kráľovskému mestu Zvolen. Dedina odolala nájazdom Turkov aj prechodu frontu počas druhej svetovej vojny.
Tento rok tak uplynulo 625 rokov od tejto zmienky o obci, vtedy spomínanej ako Zalatha. „Neskôr sa udávali aj názvy Slathna či Kyzalatha,“ dodáva Paulíková.
Kedysi mali obce Slatina a Slatinka rovnaké práva a povinnosti, boli si rovnocenné a obyvatelia sa navzájom volali Maloslatinčania a Veľkoslatinčania.
„Malá Slatina bola dnešná Slatinka, Veľká Slatina súčasná Zvolenská Slatina. V roku 1406 boli obce uvádzané pod názvom Zalathna – Minor et Maior. Na mape z roku 1915 je zas údaj Nagyszalatna a Kisszalatna, v preklade Veľká a Malá Slatina,“ vysvetľuje.
Žartovne Malú Slatinku nazývali aj Malé Košice. Svoj dnešný názov má Slatinka od roku 1927.
Miestnym dialektom
Názvy ulíc aj lokalít zapísali do mapy v pôvodných názvoch. Podľa toho, ako si ich ľudia pamätajú.
Mnohé lokality nazývali podľa ich majiteľov; na mape sa tak objavila napríklad Kankova lúka aj Brtkov lažtok. Tiež Lazištia, čo boli miesta obďaleč dediny a blízko rieky, na ktorých ľudia pestovali zeleninu či obilniny.
Väčšina názvov je v nárečí; Dlhjo, Širokô, Humnja, Veľká rovienka, Malá rovienka...
„Miestnym dialektom Dlhjo volali Dlgvô. Sú tu aj miesta Doluvodja a Horevodja, podľa orientácie rieky to bol horný a dolný koniec dediny. Tiež Hadí kút, čo je miesto, kde sa prudko obracia rieka. To miesto pamätníci nazývajú Veľká zákruta a Hadí kút je kopec oproti. Ja som tam hada nikdy nevidela, ale starší tvrdia, že ich tam bývalo hojne.“
Mnohé rodiny mali rovnaké priezvisko, v dedine bolo najmä veľa Beňovcov a Necpálovcov, preto takmer každá rodina mala nejaké prímenie, akoby prezývku. Väčšinou sa dávalo prímenie „do domu“.
„Niekedy to bolo priezvisko alebo meno manželky, niekedy išlo o niečo charakteristické pre rodinu, prípadne niečo, čo sa im prihodilo. Napríklad oproti mostu bol prvý murovaný dom, a tak rodinu volali Do múrov,“ objasňuje Paulíková.
