ZVOLEN. Sovietsky zväz sa začiatkom deväťdesiatych rokov začal rozpadať, ako sama Julietta pripomína: „Bol to kolos na hlinených nohách a rozpadnúť sa musel. Situácia sa zhoršovala už od roku 1991. Vo viacerých republikách vypukli občianske vojny, často bol vyhlásený výnimočný stav,“ vysvetľuje.
Po rozpade ZSSR sa situácia stávala neznesiteľnou, nočnú moru z tých čias dostávala z hlavy po rokoch aj na Slovensku. Život v neustálom nebezpečenstve. Život o hlade, bez elektriny...
Vojna
„Každý mal zbraň a robil si čo chcel. Rôzne ozbrojené skupiny sa tvárili ako osloboditelia Arménska, len nikto nevedel, čo oslobodzujú. Pohyb po ulici bol veľmi nebezpečný,“ dodáva.
Vojna a hlad rozhodli. V Arménsku už ďalej nechcela žiť. Navyše sa bála, že jej syna odvedú do vojny, pretože už od trinástich rokov chlapcov registrovali do zoznamu brancov.
„Pochopila som, že musím odísť čo najskôr,“ dodáva.
Etnickí Arméni žili aj v susednom Azerbajdžane, v Náhornom Karabachu. A odrazu začali niekomu prekážať, začalo sa s vyháňaním a zabíjaním Arménov. Sused závidel susedovi, zatúžil po jeho dome. Etnické čistky sa vždy dajú niečím obhájiť, no podľa Julietty sú za všetkým peniaze. Aj keď žili v Jerevane a boje v Karabachu sa ich priamo netýkali, Arménsko bolo vo vojne a to nie je čas prosperity.
Nemohli ísť peši
Cesta z krajiny bola dobrodružná, dohodla sa s pilotom súkromného lietadla. Bolo síce v havarijnom stave, no letieť dokázalo a dopravilo ju na Ukrajinu. Tam čakala na syna, ktorého zatiaľ nechala u kamarátky. Z Ukrajiny už viedla ich cesta na Slovensko. Doteraz spomína na ponižujúci prechod hraníc, arogantné správanie ukrajinského colníka, ktorý jej po zemi rozhádzal všetky veci. Spomína na pomoc mladého vodiča zo Slovenska, ktorý ich cez colnicu previezol, pretože cez hranicu nemohli prejsť peši, ale museli cestovať autom.
Rozprávanie občas preruší, aj po rokoch sú spomienky na poníženie priveľkou traumou.
Nakoniec hranicou prešli a tento okamih patrí k tým najšťastnejším v živote. Nezabúda ani na to, ako sa zastavili pri prvom slovenskom obchode a syn s úžasom pozeral na cukríky. Objímali sa, bozkávali, od šťastia plakali.
Na dne
Bez peňazí a o hlade. Aj takto vyzerali prvé dni v našej krajine. Chceli požiadať o azyl, no v Košiciach sa im to nepodarilo. Týždeň žila so synom na stanici, prespávali na lavičkách. Každú noc ich budili policajti. V tej dobe nevedela ani slovo po slovensky. Pred odchodom jej povedali, že slovenský jazyk je veľmi podobný ruskému. „Nemyslím si to,“ dodáva ešte aj teraz.
Náhodou stretli ženu – Arménku a tá im pomohla s peniazmi na cestu do Bratislavy. V tej dobe nebolo pre ďalších utečencov miesta, utečenecký tábor bol preplnený. Julietta bola na dne, nechcelo sa jej žiť. Nakoniec sa dostali do tábora v Adamove. Pred Vianocami ju zavolali do kancelárie, že dostala odpoveď na žiadosť o azyl. Čakala ju cesta do Zvolena, kde bývala v azylovom dome na Jesenského ulici. Konečne prišli lepšie časy.
„Začala som pracovať ako angličtinárka na školách,“ hovorí. Učila v Detve, vo Zvolene aj v Banskej Štiavnici. Veď angličtinu študovala v Samarkande a neskôr ju učila v Arménsku.
V zahraničí
Platy u nás nedávali veľkú nádej na to, aby sa postavila na vlastné nohy, preto sa pobrala ďalej. Sedem rokov žila v Holandsku, potom pracovala v Írsku, kde jej žil syn. Ťahalo ju to domov, teraz už na Slovensko, no keď dlhšiu dobu nenachádzala prácu, opäť ju išla hľadať von. Istý čas žila v Prahe, neskôr v Barcelone. Od mája to opäť skúša u nás, v krajine, ktorá jej najviac prirástla k srdcu.
Syn jej žije v Prahe, dcéra v Spojených štátoch. Volala ju, aby za ňou prišla, no po americkom sne veľmi netúži. S úsmevom jej pripomínam, že ide predsa o krajinu neobmedzených možností, no Julietta to skomentuje iba stručne: „No, dobre, možno...“ Aj Prahu považuje za veľmi peknú, no ľudia tam majú inú mentalitu ako na Slovensku.
„A to je všetko, už som unavená z cestovania do zahraničia, chcem žiť tu,“ dodáva. Opäť hľadá prácu u nás, stretli sme ju, keď si podávala inzerát: doučujem anglický a ruský jazyk. Oba jazyky veľmi dobre ovláda.
Angličtina a ruština
Ruštinu sa nemusela učiť, po arménčine bola odmalička jej druhým materským jazykom. Chodila do ruskej školy, doma sa rozprávali oboma jazykmi.
Rodená Arménka pochádza z rodiny, ktorá predávala víno. Často cestovali z jedného mesta do druhého, pomerne dlhý čas strávili v stredoázijskom Samarkande. Tam vyštudovala aj univerzitu.
„Je to skutočne nádherné mesto, kedysi bolo centrom veľkej ríše,“ dodáva. Nakoniec sa rodina predsa len vrátila do rodnej krajiny a ostala tam. Keď žili v Samarkande, hovorili iba po rusky. Dnes priznáva, že po rusky hovorí lepšie ako po arménsky. Vysvetľuje mi, že arménčina je ťažký a zároveň unikátny jazyk. Keď jej položím hlúpu otázku, či je niečím blízky ruštine, iba zalomí rukami: „Ježišmária, to určite nie, s ruštinou nemá nič spoločné. Dokonca ani s arabčinou. Je to unikátny jazyk.“
Angličtinu študovala na univerzite, doma v Arménsku trochu učila, no viac sa venovala prekladaniu, najmä v medicíne. Neskôr po anglicky hovorila aj v Holandsku či Írsku.
Porovnávame
Po skúsenostiach v zahraničí môže porovnávať. V Holandsku sa za sedem rokov nestretla s nikým, kto by nevedel anglicky. To isté v Írsku, čo, samozrejme, nikoho neprekvapuje. Úplne iné to bolo v Španielsku.
„Veľmi ma prekvapili, nielenže nevedia po anglicky, ale ju ani nechcú vyskúšať,“ vysvetľuje. Na anglickú otázku odpovedia po španielsky, v horšom prípade, ako v Barcelone, po katalánsky. Julietta to neskôr pochopila. U Španielov pretrváva koloniálna mentalita a postoj - prečo by sme sa mali učiť cudzí jazyk, nech sa učia ostatní náš jazyk. Podobné zažila aj u Angličanov. A kde sme my Slováci? „Ľudia sa zmenili. Keď sa pred rokmi vo Zvolene objavil cudzinec a nerozprával po slovensky, všetci sa na neho pozerali akoby bol z Marsu. Teraz je to úplne iné,“ hovorí Julietta. A zmenila sa aj jazyková gramotnosť, aj keď ani zďaleka nedosahuje holandskú úroveň.
Pri rozhovore sa dotkneme viacerých oblastí, porovnávame to so zahraničím. Julietta prekvapuje chválou nášho zdravotníctva. „Každý hovorí zo svojich skúseností, no podľa mňa má Slovensko najlepších lekárov,“ dodáva.
Domov do Arménska sa ešte vrátila, no natrvalo by tam už nechcela žiť. Chce napísať knihu, verí, že na to má. Myšlienku na knihu nosí v sebe už veľa rokov. Snáď jej to vyjde, veď viera už preniesla nejednu horu.
