Na svoj nový začiatok po sedemdesiatke nedá Karol Jurášek dopustiť.
Keď si Karol Jurášek z Banskej Bystrice uvedomil, že starých majstrov si Všemohúci už dávno zavolal k sebe, začal sa venovať zaujímavému remeslu – šitiu kožuštekov. Remeslu, ku ktorému síce nemal ďaleko, no predchádzajúce skúsenosti mu boli takpovediac na... Stretli sme ho v Očovej.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Majster kožušník sa do Očovej náležite obliekol, mal na sebe vyšívanú plátennú košeľu s hriňovským vzorom. Ako priznal, tú si kúpil, aby zapadol. K tomu biele plátenné nohavice, ktoré si ušil sám.
„Sadnime si, som nejaký ustatý,“ privíta nás starý pán, no pri tej nádhere okolo ponuku odmietame. Samostatná miestnosť v očovskom Remeselnom dvore bola venovaná kožuštekom a ich výrobe. Na vešiakoch viseli rôzne druhy a spoločné mali iba ruky, ktoré ich vyrobili. Kto by povedal, že tieto ruky patria osemdesiat-dvaročnému kožušníkovi.
Nepodobali sa
Slovensko a jeho folklórne tradície sú veľmi pestré. Čo kraj, to iný kroj a ani kožušteky nie sú výnimkou. Karol Jurášek o tom vie svoje, vyrába až trinásť druhov kožuštekov, a to sa zameriava iba na Podpoľanie a Horehronie.
„Od Kokavy nad Rimavicou, cez Hriňovú, Detvu, Očovú, Priechod, Čierny Balog, Polomku až po Šumiac,“ vymenoval narýchlo. Každý jeden kožuštek urobil podľa originálu, ktorý si zohnal.
Detviansky a hriňovský sa na seba vôbec nepodobali. Prvý bol krátky, tak akurát pár čísel nad pupok a druhý až po pás, ktorý musel človeka aj zahriať. „Dlhý je hriňovský, no či existuje aj detviansky dlhý, neviem,“ dodal dôchodca.
Kysucký nosí doma
S kožuštekmi mu pomáha manželka, ktorá sa stará najmä o výšivky. Ako zdôraznil, „robí to veľmi svedomito“.
Najviac práce je na kožušteku z Heľpy, ten je už na prvý pohľad vyzdobený viac ako ostatné. „Tie drobné gombičky, ktoré tu vidíme, volali starí majstri magušky,“ vysvetlil. A len tak prehodil, že na jednom je asi tritisíc týchto malých okrás. Heľpania mali asi dlhšie zimy ako ostatní, keď mali toľko času na výzdobu svojich kožuštekov.
Karol Jurášek je rodákom z Rumunska, no kým sme sa stihli venovať rumunským koreňom, rýchlo zdôraznil, že jeho predkovia pochádzali z Oravy a Kysúc. Preto aj svoj kožuštek, ktorý občas doma nosieva, má strih a výzdobu práve kysuckú. Svoje korene si patrične váži.
„No poďme ďalej,“ posunul nás v rozhovore, keď sme sa pristavili pri ďalšom výrobku a nedostával žiadnu otázku. Čo už, pri tej kráse aj iní strácali hlas.
Huňa pre baču?
Tri mesiace už pracuje na veľkom kožuchu. Ide v podstate o dlhú ovčiu huňu, aké nosievali bačovia. Huňa ešte nemá majiteľa a najmenej mesiac si ju ešte nikto neoblečie. Taký čas treba na jej dokončenie. Strih a výzdoba sú očovské, v samotnej obci sú vraj dve podobné hune. Veď podľa nich si odkreslil motívy.
„Asi bude moja,“ doplnil kožušník k otázke, komu huňu robí. Zaradí ju k množstvu rôznych kožuštekov, ktoré na ukážku priniesol aj do Očovej. Ako človek v pokročilom veku už myslí aj na to, čo so vzácnou zbierkou, keď sa sám poberie za starými majstrami.
„Venujem ju niektorému múzeu,“ dodal s úsmevom. Nejde pritom o malú hodnotu, najlacnejší kožuštek – zo Šumiaca si cení na 250 eur. Sú za ním dva týždne práce. Pri niektorých si zapisoval čas, ktorý pri výrobe strávil. Niekde to bolo aj 220 hodín, no pri už spomínanom kožušteku z Heľpy aj omnoho viac. Naj-pracnejšia je huňa, kde sa už teraz pohybuje okolo päťstovky hodín. Ale čo by človek neurobil pre svoj koníček.
Na Kordíkoch
Kožušteky pre ľudové súbory začal robiť pomerne neskoro. Bolo to v dobe, keď zistil, že starých majstrov kožušníkov niet. Vymreli! No ako to už býva, pomohla aj náhoda.
„Bol som na krňačkových pretekoch na Kordíkoch. Chlapi tam mali oblečené staré kožušteky a niektoré boli potrhané. Sľúbil som im, že to opravím. A odvtedy to aj robím,“ vysvetlil stručne. Pri ďalšom „výsluchu“ zisťujeme, že Karol Jurášek je profesionálnym kožušníkom. Šitie kožuštekov ako koníček je teda iba polovicou pravdy, veď podstatnú časť svojho života vyrábal pánske aj dámske kožuchy, no ako nezabudol dodať, išlo o mestské kožuchy, kým tie, čo robí teraz, sú dedinské. A to je vraj veľký rozdiel. Ani dlhoročná prax mu nepomohla, spoločné majú hádam iba držanie ihly, inak je výroba úplne iná a sám sa musel učiť. Prvý bol hriňovský.
„Požičal som si ho ešte od tých pretekárov a podľa neho som robil,“ doplnil.
Naivná predstava
Materiál na kožušteky si kupuje, sám by sa do vypracovávania kože nepustil. Ťažko sa vraj zháňajú všetky potrebné chemikálie. „Hovorí sa: je deväť remesiel a desiata je bieda. Ja nechcem robiť deväť remesiel, ale jedno, a to poriadne,“ dodal.
Každý návštevník jeho vysunutej dielne mal možnosť popýtať sa na podrobnosti výroby kožuštekov a viacerí to aj využili.
„Vysvetlím im druhy šitia, prípadne strihania a krájania. Ak by chceli začať niečo tvoriť a mali by nejakú predstavu... Tá predstava býva vždycky trochu naivná a málokto sa toho chytí. Od predstavy k dokonalému výrobku je veľmi dlhá cesta.“
Kto chce zvládnuť výrobu kožuštekov, nemusí vraj vedieť čítať ani písať. Potrebuje dobrý zrak, pevné nervy a rovnako pevné ruky. A keď to chce robiť naplno, na čítanie ani nebude mať čas.
Sedemdesiatštyri rokov mal, keď sa dal na výrobu kožuštekov. Dnes má osemdesiatdva. Aj keď je oficiálne už dávno na dôchodku, do skutočného kožušníckeho sa podľa pevného stisku ruky nechystá. Keď o tom začne uvažovať, príde nejaká zákazka.
Na svoj nový začiatok po sedemdesiatke pritom nedá dopustiť. „Mám šťastie, že som s tým začal. Ktovie, kde by som skončil,“ zamyslel sa a nechal si odpoveď pre seba. Na svoju prácu je patrične hrdý a má ju rád. Inak, ako bez lásky, sa to vraj robiť ani nedá.
