DETVA. Pre pani Veroniku je tkanie rutinou, veď podobné ukážky robievala aj doma pre deti.
„Tkanie som predvádzala pre vidiecku organizáciu Vydra,“ hovorí. Pokrovce tkala pre školské výlety, ktoré do Balogu prišli pozrieť. Manžel pani Veroniky robí s drevom, vyrezáva lyžičky, varešky a všetko, čo taký majster od dreva obyčajne robí. A tak mohol čo-to z tradičného remesla deťom predviesť aj on.
Neživí sa tkaním
Veronika Štulrajterová sa naučila tkať od svojej mamy.
„Dlhé roky tkávala, a tak som to popri nej pochytila,“ smeje sa. Doma má dvoje krosien. Sú o niečo modernejšie ako tie, s ktorými prišla na slávnosti do Detvy, ktoré boli staručké, viac ako storočné. Doma tká na zákazku pre každého, kto potrebuje tradičné, ručne tkané pokrovce.
„Neživím sa tým, to by som neprežila,“ odpovedá. Kým staré matere vedeli pri tkaní využiť každý starý kus oblečenia, na moderné koberce už látku musí väčšinou kupovať. Ľudia chcú pokrovce jednofarebné a už len málokto si kúpi pestrofarebné. Plátno kupuje, tak ako aj nite. Výrobu látky od vypestovania ľanu až po hotovú látku by už nezvládla. O takúto látku by vraj ani nebol veľký záujem, ťažko by ho predala s tým, že by všetku svoju prácu zhodnotila.
Šesť znakov
„Veľmi veľa,“ povzdychne si pri otázke, koľko je s pokrovcom práce. V sobotu, krátko po poludní, mala natkané viac ako tri metre pokrovca.
„Osnovy mali asi dvadsaťpäť metrov, inak sa tomu povie aj šesť znakov. Jeden znak má štyri metre, preto približne počítam do tých dvadsaťpäť metrov. Z jedného znaku, teda tých štyroch metrov, sa utká približne tri a pol metra pokrovca. Kratšie je to preto, lebo tá handra naberie pamok a preto sa to o pol metra skráti,“ vysvetľuje mi tkáčka pomaly, aby som všetko pochopil. Márna snaha. Jej vysvetlenie neupravujeme, ťažko upravovať niečo, čomu autor vôbec nerozumie. No možno to povie viac práve vám - čitateľom.
Zvedavci
Samotné tkanie je takpovediac hračka, no najdlhšie trvá príprava. S tou jej doma pomohol manžel. Nasnovali, navili, bolo treba nabrať do niteľníc aj na brdá.
„Keď už mám všetko pripravené, ako tu vidíte, že sú hotové klbká aj cieľky, dokážem utkať aj meter pokrovca za hodinu,“ dodáva Veronika. Musí ale robiť skutočne naplno, nemôže sa zdržiavať rozhovormi s novinármi alebo zvedavcami. A v Detve tých zvedavcov bolo požehnane, preto aj produktivita práce išla hlboko pod normu. Účelom tkania na slávnostiach nebolo utkať čo najviac pokrovcov.
Štyri ženy a jeden muž
Baločania priniesli na slávnosti ukážky z remesla, ktoré ani v Podpoľaní úplne nezaniklo. Len už nie je takou súčasťou života ako kedysi.
V samotnom Čiernom Balogu sa tkaniu pokrovcov venuje asi päť ľudí. Viem, patrilo by sa napísať žien, no nebola by to pravda. Okrem štyroch žien tká pokrovce aj jeden muž.
„Neviem, ako sa k tomu dostal, začal s tým, keď ešte chodil do roboty, bol to jeho koníček. Teraz je už doma nezamestnaný, tak má aj dosť času,“ dodáva pani Veronika.
Ručne tkané pokrovce nie sú výrobkami, ktoré by zákazníci dokázali ohodnotiť. Aj preto sú ceny rôzne, jedna tkáčka si zapýta viac, druhá menej. Záleží na zákazníkovi, či je ochotný zaplatiť za kus poctivého remeselného kumštu, alebo všetko porovnáva s komerčnými výrobkami a ich cenami. V druhom prípade ťahá ľudový výrobca za kratší koniec.
„Veru tak, keď poviete cenu, tak sa väčšina ľudí otočí,“ dopĺňa k našim úvahám Veronika Štulrajterová.
