ZVOLEN. Bez hľadiska aj javiska. Žiadna divadelná technika ani osvetlenie. Tak vyzeralo prvé predstavenie zvolenskej činohry na nádvorí Zvolenského zámku, z ktorého sa o dva roky zrodil festival Zámocké hry zvolenské. Tento rok oslávil štyridsiate výročie.
Falstaffa hral Záborský
Písal sa rok 1972. Divadlo J. G. Tajovského prenieslo na zámok Shakespearove Veselé panie z Windsoru. „Z ochodzí sme spustili brečtan, naváľali sudy, nakopili slamu, pridali zopár stoličiek, a to bola celá scéna,“ spomína na začiatky festivalu Emil Kosír.
„Shakespeare ani nepotrebuje veľkú scénu, potrebuje dobrých hercov. V tom čase hrali Veselé panie z Windsoru v Bratislave, Falstaffa stvárňoval majster Záborský, ktorý prijal našu ponuku a prišiel ho zahrať aj do Zvolena.“
Viliam Záborský odohral na zámku dve predstavenia, na obidvoch mali vyše päťsto divákov. Napriek tomu, že stoličky si mali priniesť. „Niektorí si priniesli rybárske, poľovnícke a niektorí stáli. Mali sme tu aj zopár lavičiek, herci a divadelní technici chodili po meste a nosili ich z parku.“
Vysoká návštevnosť divadelníkov posmelila a o rok uviedli na zámku ďalšie predstavenie. Zároveň začali pripravovať oficiálny prvý ročník Zámockých hier zvolenských. Na ňom, v roku 1974, uviedli poetickú drámu Radúz a Mahuliena s Mariánom Sotníkom a Darinou Chmúrovou v hlavných úlohách.
V Bučine im vyrobili lavice pre divákov, v prvých radoch ich na festivale používajú dodnes.
Opera sa bránila
O dva roky, aby festival spestrili, začali prizývať hosťujúce divadlá a pri piatom výročí divadelného festivalu sa pridala banskobystrická opera. Za myšlienkou rozšíriť slovenský kalendár festivalov o prvý letný operný festival stál známy teatrológ, operný kritik a dramaturg Jaroslav Blaho, ktorý je riaditeľom a dramaturgom opernej časti Zámockých hier zvolenských dodnes.
Nebolo to však také jednoduché, opera sa bránila. Argumentovala nestálosťou počasia, neoverenou akustikou nádvoria pre operu, bála sa slabej návštevnosti. Ani po prvom ročníku nestrhlo všetkých nadšenie.
„Miloval som západnú operu, ktorá v tom čase festivalmi žila. My sme nič také nemali. Zvolenský festival sme termínovo nadviazali na zahraničné. Hrávali sme do polovice júla, a to už boli ľudia zvyknutí chodiť na dovolenku, takže nie každému to bolo aj po prvom ročníku po vôli,“ priznal Blaho.
Na festivale však opera zotrvala a na zámku účinkuje tridsaťpäť rokov. Za ten čas sa na ňom predstavili viacerí poprední domáci aj zahraniční sólisti.
Na začiatky festivalu spomínali (sprava) herci Štefan Šafárik, Emil Kosír a riaditeľ opernej časti Jaroslav Blaho. Vľavo moderátor večera Radoslav Kuric. FOTO: ĽUBICA MOJŽIŠOVÁ
Pavarotti, Carreras, Domingo, najlepší tenoristi sveta. Blaho hovorí, že ich vystúpenie by nezaplatili, kalendár mávali navyše zaplnený na niekoľko rokov dopredu. „Možno u nás nevystupujú také medializované hviezdy, ale tiež sú to významní a veľmi kvalitní sólisti. Ak to okomentujem hokejovou hantírkou, tak hrajú v NHL v prvých päťkách.“
V prvých rokoch chodili z východnej Európy v rámci kultúrnych dohôd. „Tí, čo prišli zo západnej Európy, prišli zo zvedavosti. Prišli za 15-tisíc vtedajších korún, pritom v Mníchove tú istú rolu hrali za 15-tisíc mariek,“ dodáva Blaho.
Historické kuriozity
Z pamäti vyloví aj niekoľko kuriozít. „Zažili sme za ten čas všeličo. Napríklad príbeh, keď sa z Miloša Kosíra stal gynekologický asistent. Jedna naša bulharská sólistka, neskôr to bola riaditeľka národnej opery v Sofii, takmer dostala samovoľný potrat a Miloš s ňou behal po nemocniciach. Amerického barytonistu nám na Sliači zatkli, lebo fotil a Sovieti ho považovali za špióna. Náš tenorista, ktorý býval v Banskej Bystrici v hoteli Lux, hovoril: Uf, tu musíte mať veľké letisko, veď tu celú noc lietali lietadlá.“ To Sovieti mali cvičenie.
Prelet lietadla aj dnes občas „oživí“ predstavenie na zámockom nádvorí, z čara letných večerov však neuberie. Po dvoch pokusných ročníkoch nikto neveril, že festival sa dožije takej tradície. „Želám našim mladým kolegom veľa vytrvalosti, aby vydržali. Aby festival prežil ďalších štyridsať rokov,“ dodáva Kosír.
