Kedysi ho zdobila aj červená hviezda. Hrob neznámeho vojaka v Korytárkach, v miestnej časti Zlatno, obyčajne dostane kvety pri výročí oslobodenia. A od miestnych ľudí aj v bežné dni.
KORYTÁRKY. Dvaja dôchodcovia sa len tak z dlhej chvíle rozhodli, že hrob neznámeho vojaka by mal mať aj kríž. Hviezda je dávno preč, možno skončila v zberni surovín a pretavili ju na koľajnice, veď to je jedno. A kríž? Ten patrí k hrobu a vojak ho dostal po šesťdesiatich ôsmich rokoch.
Matúš Nosáľ (v popredí) a Ján Ľupták urobili neznámemu vojakovi pravoslávny kríž. FOTO: MILAN SUJA
Nie je kríž ako kríž, pomyslel si Matúš Nosáľ a dal sa na internete hľadať, ako vyzerá kríž pravoslávny. Veď bojovník z ďalekej Rusi, ak bol veriaci, pravdepodobne vyznával pravoslávnu vieru.
„Aby tu sám neležal,“ povzdychne si Matúš nad dôvodom, prečo sa po rokoch rozhodol urobiť kríž vojakovi, na ktorého už aj jeho blízki dávno zabudli. Hrob leží na jeho rodinných pozemkoch v malej úžľabine v časti, ktorú volajú agáčina.
Z dubového dreva
Od cesty, kde nechávame auto, je to už iba pár krokov. Matúš Nosáľ a Ján Ľupták mi ochotne ukazujú cestu. Tí dvaja mi pripadajú akoby chceli niečo po sebe zanechať. Niečo s odkazom, hlbšou myšlienkou. Odkaz neznámemu: vážime si ťa, veď si zomrel za nás.
Drevené fošne spolu napílili, ohobľovali a zadlabali. Zvyšok dorobil už Matúš sám doma. A potom znova spolu kríž namontovali na ohradu okolo hrobu.
„Nedávali sme ho do zeme, urobili sme to tak, aby drevo odspodu nehnilo,“ vysvetľuje Matúš. Kríž z dubového dreva by mal vydržať roky.
Zásluhu na zachovaní hrobu majú najmä Hriňovčania, aj keď je asi dvadsať metrov za hranicou ich chotára. Hranice ale nie sú rozhodujúce.
Rozprávajú sa sami dvaja
„Pamätám si, ako padali míny. Strieľali z Korytárok a ešte padlo aj niekoľko granátov z ďalekonosných diel,“ spomína starší Ľupták. Tie delá vraj boli vtedy v Mýtnej. Boje v Zlatne nevynikali nejakou zúrivosťou a ani padlých preto nebolo veľmi veľa.
„U nás hore, u Makov, mali Rusi pozorovateľa, ktorý riadil delostreleckú paľbu. Nemci mali zákopy po vrchu údolia,“ vysvetľuje Matúš Nosáľ. Rusi prichádzali od Hriňovej. Postupovali rýchlo, 12. februára oslobodili Hriňovú, 13. bojovali v Korytárkach a 14. už boli v Detve.
Obaja chlapi sa chvíľami ponárajú do minulosti, starší Ľupták si čo-to z vojny pamätá, mal päť rokov, mladší Nosáľ čerpá už iba z rozprávania svojich rodičov. Veď v štyridsiatom piatom mal iba dva roky. Chvíľami si ma nevšímajú, a o vojnových časoch sa rozprávajú iba sami dvaja. Jeden druhého dopĺňa, vysvetľuje...
Beťár Nemec
„Ešte pred ruským útokom k nám do pivnice, kde sme boli ukrytí, prišli dvaja Nemci. Jeden sa spýtal, aké hrubé železo je v pivničnom strope. Starý otec mu to povedal a on nám vysvetlil, že keď na nás spadne granát z kanóna, tak to nič neudrží. Iba pred mínou by nás to mohlo ochrániť,“ spomína si Ján Ľupták.
Prechod frontu prežili v dome.
Jeden Nemec, beťár jeden, bol ukrytý v takej jamke nad domom. Keď už Rusi veľa strieľali, zakvačil na flintu svoju prilbu a kabát a vystrkával ju. Rusi po ňom strieľali ako diví. Potom tam zamierili mínomety, Nemec po prvých dvoch výbuchoch na viac nečakal, utekal popod medzu do bezpečia až do Detvy.
V Korytárkach bojovali aj Rumuni, v prípade rodiny Jána Ľuptáka, našťastie.
„Moja sestra bola vtedy veľmi chorá, nevedeli sme, čo jej je. Rumunský lekár ju prezrel a dal jej injekciu. Povedal, že inak by neprežila,“ hovorí dôchodca.
Nechcel sa dať odviezť
S dvoma spomínajúcimi dôchodcami odchádzame od hrobu. Zmierujem sa s tým, že okolnosti zranenia a viac informácií už asi nezoženiem. Celkom náhodou stretávame osemdesiatničku Annu Sujovú. Je asi posledná, čo neznámeho vojaka pred smrťou videla. Zomrel vraj v starom dome, z ktorého dnes už nič nezostalo.
„Ako sem Rusi prichádzali, tak ich zastrelili. Tohto zasiahli pod jednou čerešňou, druhý padol trochu ďalej, pod ďalšou čerešňou. Obaja ležali v jarku,“ vysvetľuje starenka.
Neznámy vojak mal podľa nej doma ženu a dve deti, dcérky. Koľko mal rokov to si už nepamätala. Jeho papiere vraj niekto zobral a nevrátil ich.
„Mal červené vlasy a bola to chlapina,“ dodáva.
Mohol žiť, keby ho previezli a ošetrili. No on to nechcel, nedal sa previezť.
Vojakovo meno skončilo s dokladmi bohvie kde. A z hrobu konkrétneho človeka urobili hrob neznámeho vojaka.
„Príslušníci Červenej armády štandardne nosili so sebou vojenskú knižku, v ktorej boli uvedené ich identifikačné údaje,“ hovorí na stratené „papiere“ Anton Hruboň, historik z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Dážď vymyl telo
Keď neznámy vojak zomrel, otec Anny Sujovej išiel na úrad všetko nahlásiť, aby si po telo niekto prišiel. Veď sa už začínalo rozkladať. Nakoniec sa museli sami rozhodnúť a pochovať ho. Anna Sujová si ešte spomenula, že vojaka predtým vyzliekli a pochovali ho bez uniformy. Kto mu zobral veci, či to boli jeho spolubojovníci alebo domáci, nevedela. Telo iba zabalili do plachty.
„Počas vojny patrilo oberanie obetí o ošatenie a ďalšie cennosti k vcelku bežnej praxi. Robili to všetci - Nemci, gardisti aj partizáni,“ vysvetľuje historik.
Ani po pochovaní vojaka sa starosti s telom neskončili. Prišli silnejšie dažde a časť tela vymylo.
„Trčali mu kolená,“ spomína pani Anna. A tak jej strýko išiel hrob obhádzať zemou a urobil aj odrážku, aby ho v budúcnosti nevymývalo. Odvtedy mal vojak pokoj. Až kým asi pred desiatimi rokmi pri hrobe neuvidela dvoch mužov, ako kopú v zemi. Keď sa ich spýtala, čo robia, povedali, že by chceli vykopať vojakovu lebku. Po chvíli ale radšej zmizli, k lebke sa nedostali, pretože telo je v skutočnosti trochu inde.
Pani Anna chodí k hrobu pravidelne. Býva neďaleko a udržiavať hrob je pre ňu samozrejmosťou. Alebo bola to samozrejmosť. Minule si povedala, že tam už nevkročí. Na chodníku uvidela hada a tých sa veľmi bojí. Aj had sa zľakol.
Je evidovaný
Hrob v obci Korytárky - miestna časť Zlatnô - figuruje v ústrednej evidencii hrobov pod číslom 58052000002. Podľa dostupných údajov sa oň staral Slovenský zväz protifašistických bojovníkov. Dôvod neexhumovania tela na centrálny vojenský cintorín vo Zvolene historik Anton Hruboň nepozná.
„Záujem o padlých príbuzných existuje z oboch strán, tak z ruskej, ako i nemeckej. Vzhľadom na geografickú blízkosť však dominujú skôr tí druhí menovaní, ktorí na Slovensko neraz merajú cestu, aby navštívili hroby svojich otcov či starých otcov,“ dodáva historik.
Nepriateľ
Čo sa stalo s telami padlých Nemcov, domáci netušia. Niektoré mŕtve telá pozbierali o ďalšie sa postarali naši a zakopali ich tam, kde im to vyhovovalo. Časom sa na ne zabudlo.
„Nemal sa o to kto starať,“ priznáva Ján Ľupták. A mŕtvy nemecký vojak bol stále vnímaný ako nepriateľ. Raz na kopci, na mieste kde bol pochovaný nemecký vojak, niekto postavil kríž. Nebol tam dlho, komunistická mašinéria v tej dobe už pracovala naplno, a tak kríž po niekoľkých dňoch v noci odstránili.
„Ľudia sa báli, aby z toho nebolo zle, keď je to postavené Nemcovi,“ dodáva Ľupták.
