„Vytkli mi, že moje básne sú až príliš dokonalé a že dnešný čitateľ hľadá niečo iné,“ opisuje skúsenosť z jednej súťaže 19-ročný Marko Čásar. V týchto dňoch vydal svoju prvú básnickú zbierku Tajomstvá bláznovej noci.
Nevinné mláďa
Mladík zo Bzovíka je plný osobných kontrastov. Písať začal približne len pred dvoma rokmi, sám však knihy nečíta. „Ja pri nich zaspávam. Občas si prečítam životopis niektorého slávneho umelca, napríklad Marilyna Mansona som prečítal niekoľkokrát, ale knihu poézie som nedočítal ani jednu,“ priznáva.
Marko Čásar. Foto: ĽUBICA MOJŽIŠOVÁ
Jeho básne odrážajú jeho vlastné zážitky, životné postrehy, vnútorné pocity. „Raz som cestoval domov, počasie bolo nevľúdne. V autobuse mi napadli nejaké veršíky. Prišiel som domov a začal som písať. Odvtedy som písal každý deň. Keď mi niečo napadlo, písal som aj o tretej ráno. A o piatej som vstával na autobus. Chodil som celý zničený, ale asi som si potreboval niečo dokázať. Dodnes som napísal okolo päťsto básní. Tristo má rôznu podobu, v nich som sa ešte len hľadal.“
Svoju prvú báseň nazval Nevinné mláďa. Priznáva, že v tom čase prežíval smutné obdobie. „Prepadávali ma pocity skľúčenosti, nechcelo sa mi žiť. Nepísal som vtedy o radosti, o šťastí, pretože veľa vecí ma trápilo. Začal som písať preto, aby som si urobil poriadok v hlave.“
Temnota aj smrť
Keď si neskôr svoju knižnú prvotinu prečítal, uvedomil si, že v nej často spomína smrť či temnotu, no sám, hovorí, depresívny nie je. „Všetci moji kamaráti tvrdia, že som chlapec, ktorý niekedy až príliš srší humorom a stále sa usmievam. Keby som o tých smutných veciach nepísal, asi by som sa nedokázal vo všednom živote usmievať. Keď to však dám na papier, dostanem to z hlavy von. Navyše, každá báseň sa končí istou nádejou.“
Marko má spracovanú a pripravenú na vydanie už druhú knihu a momentálne píše tretiu. „Prvá je viac svedectvom toho, ako snívam. Druhá priblíži môj boj s negatívnymi myšlienkami, preto v nej používam aj vulgarizmy. Bez nich hnev výstižne nevyjadrím. Tretia už bude hovoriť o vyslobodení z negativizmu a o príchode niečoho nového.“
Každý riadok Markovej básne má osem slabík. Hovorí, že sám nevie, ako to dokáže vymyslieť. „Preto mi povedali, že moje básne sú príliš dokonalé. Že píšem podľa schémy, no ja si nemyslím, že sú schematické. Samozrejme, vedel by som napísať aj voľný verš, myšlienku bez úpravy, ale ja sa s myšlienkou chcem pohrať, dať jej určitú podobu.“
Marko hrá na gitare a raz by si chcel založiť vlastnú kapelu. Možnosť, že raz o ňom budeme počuť ako o textárovi piesní, nie je nereálna.
Ukážka z knihy
Cirkus život
Na cestách svoj život prežiť, / spať päť hodín každej noci. / Dať ľuďom, čo túžia vidieť, / chcieť potlesk po ťažkej práci. / Publikum sú hladní vlci, / kľudní, pokým jesť im dávaš. / No ak slabý bez síl spadneš, / potravou sa ty sám stávaš. / Dáš im veľa, navyknú si / večne žiadať plné sústa. / Dáš im málo, nestačí to, / bolesť je tým pádom istá. / Cirkus život všetkých víta, / aj najmenšie svetlo zhaslo. / Súzvuk bubnov dáva pokyn, / môže začať naše číslo. / Každé ráno z postele vstať, / nájsť odvahu svetom kráčať. / Jak chôdza na tenkom lane, / strach pred pádom musíš znášať. / Počas dňa sme živé terče, / i keď zdáme sa tak malí. / Utekať pred šípmi smrti, / život predsa nie je stály. / A k večeri každý musí, / otázku sám sebe zložiť. / Má to vôbec ešte zmysel? / Za hrsť ďalších chvíľ si prežiť. / Nikto z nás tu neostáva, / raz sa zmení na prach každý. / Zatiaľ, čo my máme koniec, / cirkus život je tu navždy.
