Denisa Fulmeková: Moja kniha je určená skôr ženám, ktoré si občas nemajú kedy umyť vlasy

Na knižný trh sa v týchto dňoch dostala nová kniha spisovateľky Denisy Fulmekovej Materská. Citlivo spracovaný literárny príbeh o tom, ako radosť z vytúženého dieťaťa vytlačí popôrodná depresia, je dôveryhodný už preto, že spisovateľka píše o svojich vlastných pocitoch a prežitých trápeniach.

Najnovší román Materská je vnútorným pohľadom do duše matky, ktorá sa popri radosti z narodenia vytúženého dieťaťa musí vyrovnať s vážnymi popôrodnými depresiami. Väčšina ľudí sa so svojimi problémami zatvorí do ulity, čím ich môže ešte vystupňovať. Bolo pre vás písanie knihy zároveň akýmsi druhom terapie?

- Neviem, možno, ale terapiou bol skôr denník. Písanie knihy si totiž vyžaduje iný prístup k textu, väčšiu mieru nadhľadu a inak zaostrenú pozornosť. No občas sa jedno s druhým prelínalo, lebo niektoré časti denníka som potom využila pri písaní knihy.

V čom vás písanie posunulo dopredu? Dokázali ste problémy vo vlastnom vnútri lepšie pochopiť a pomenovať, ak ste ich položili na papier?

- Áno, dá sa povedať, že písanie je pre mňa terapeutické, a to nielen vtedy, keď píšem o sebe, ale aj pri práci na fiktívnych príbehoch. Písanie ma totiž nesmierne baví a napĺňa.

Nebolo pre vás zložité, ak ste museli niektoré hraničné životné situácie prežívať v podstatne na dvakrát? Najprv v reálnej podobe a potom pri ich sprostredkovaní čitateľovi? Sú predsa situácie, na ktoré by človek radšej zabudol a úplne ich vymazal zo života. K vám sa vracali ako bumerang.

- Nie, lebo ako vravím, pri písaní som šťastná. Vlastne som vďačná, že som si mnoho vecí pri písaní Materskej mohla znova detailne pripomenúť. Všetko je predsa súčasťou môjho príbehu, aj situácie a pocity, za ktoré som sa hanbila. Ale kto z nás môže povedať, že je výlučne pozitívnym hrdinom? S popôrodnou depresiou som sa stretla už po narodení prvej dcéry, a tým bolestivým bumerangom bol skôr fakt, že som sa jej nevyhla ani po šestnástich rokoch. Narodilo sa mi vytúžené, vysnívané bábätko, ktoré som si priam vymodlila, a odrazu šok, namiesto očakávanej eufórie a radosti potoky sĺz. Hnevala som sa na seba, nechápala som, ako môžem byť nešťastná, keď som mala byť ukážkovo šťastná, ale nemohla som si pomôcť.

V podobnej situácii sa krátko po pôrode ocitne mnoho žien. Univerzálny návod, ako im poradiť, zrejme neexistuje. V čom im môže pomôcť táto kniha?

- Pevne verím, že by z nich mohla sňať aspoň časť bremena výčitiek, že nie sú dobrými matkami. Dnes je totiž obraz matky veľmi zidealizovaný. V časopisoch, televízii či reklame vidíme len skvelé úspešné matky, dokonale nalíčené, usmiate, v krásnom upratanom interiéri, všetko funguje, spokojné bábätko roztomilo spinká. Tak vzniká klamlivý obraz, že druhé ženy zvládajú materskú a materstvo ľahko a s gráciou. Klobúk dolu pred tými, ktoré sú ozaj majsterkami materstva, ale moja kniha je určená skôr tým, čo si občas nemajú kedy umyť vlasy, čo do seba jedlo hádžu v prestávkach medzi dvomi záchvatmi plaču svojho dojčaťa, tým, čo sú vyčerpané, skleslé a občas si položia kacírsku otázku, či sa vôbec hodia pre materstvo. Zároveň dúfam, že sa mi do knihy podarilo zakomponovať aj niekoľko odpovedí na otázku, prečo to drvivá väčšina žien nakoniec zvládne, aj keď sa odkloní od obrazu ideálnej matky.

S odstupom času vidí človek triezvejšie aj svoje vnútorné pocity a nálady a možno má pocit, že sa dali zvládnuť aj bez psychického vypätia. Ako je to pri popôrodnej depresii? Sú to pocity, ktoré človek dokáže ovládnuť vôľou?

- Človek by rád, ale nedarí sa mu. Koľkokrát som si v duchu opakovala, že predsa presne toto som chcela. Prežívam to, čomu sa hovorí splnenie sna... Vyratúvala som si, aké mám výhody a vymoženosti oproti tomu, keď som sa stala matkou po prvý raz, a predsa som nevedela zastaviť prílivové vlny úzkosti a smútku.

Našli ste podporu svojich najbližších pri písaní knihy? Kto bol prvým kritikom?

- Áno, rodina ma veľmi podporovala. Moji blízki si už zvykli, že sú občas súčasťou mojich kníh, takže v tomto smere som sa obmedzovať nemusela. Ale keďže Materská nie je klasicky vystavaným príbehom, mala som aj určité pochybnosti, ako ju prijmú čitatelia. Preto som rukopis poslala niekoľkým kamarátkam z mimoliterárnej brandže. Jedna z nich mi napísala, že pri čítaní mala pocit, akoby som sa nasťahovala do jej hlavy a popisovala presne to, čo prežívala aj ona. Ďalšia akurát čakala bábätko, a tak som ju varovala, že text by ju mohol vyplašiť, no nestalo sa tak a kniha sa jej páčila. (A na moju radosť ju obišla aj popôrodná depresia.)

Čo by ste odkázali ženám, ktoré trápi podobný problém?

- Aby neodkladali jeho riešenie na neskôr a vyhľadali pomoc. Ja som sa tiež bála a vravela si – ako? kedy? Veď musím dojčiť, nemôžem behať po lekároch! Nakoniec ma pred ambulanciu odborníčky priviedla moja všeobecná lekárka. Urobila to jemne, ale rázne, a ja som jej dodnes vďačná. Mala som kopec predsudkov a výhovoriek, prečo si svoju depresiu musím odplakať a vyriešiť sama. No dnes viem, že som to mala spraviť okamžite. Keď aj nie pre seba, tak kvôli bábätku.