SLIAČ. V priestoroch Letiska Sliač vystavujú ocenené fotografie zo súťaže umelcov z Únie nevidiacich a slabozrakých. Slovenská agentúra na podporu zdravotne postihnutých dostala priestory na prezentáciu hendikepovaných umelcov pred vyše rokom, aktuálna má názov Cesta svetla. Sliač je jediným mestom, kde agentúra predstavuje tvorbu hendikepovaných na letisku. Ročne si ju tu môže pozrieť niekoľko desaťtisíc ľudí, vrátane vojakov, ktorí letiskom prechádzajú.
Agentúra otvára v novembri v Banskej Bystrici Stredoslovenskú galériu umenia hendikepovaných umelcov Slovenska, ktorá bude zároveň chránenou dielňou. „Bude to jediná galéria svojho druhu na Slovensku,“ hovorí predseda agentúry Arpád Bendík. „Je to príležitosť prezentovať tvorbu hendikepovaných pre žiakov základných škôl, ale aj pre stredoškolákov a vysokoškolákov a videozáznamami priblížiť ich život.“
Lektorom galérie bude 21-ročný začínajúci fotograf Jaroslav Bohovič z Banskej Bystrice, ktorý sa podľa Bendíka rád učí a rád komunikuje. „Práca sprievodcu v galérii bude preňho fantastickou príležitosťou uplatniť sa,“ dodal.
Jaroslav momentálne vystavuje na sliačskom letisku výber zo svojej tvorby. Nevidomý je od narodenia, fotiť ho učí jeho asistentka. „Nevidí, ale má svetlocit. Vidí prudké svetlo, slnko,“ hovorí Vladimíra Ezrová, ktorá Jaroslava Bohoviča pozná od jeho štyroch rokov a asistentku mu robí, s krátkou prestávkou, už od čias, keď chodil na základnú školu. „Ako jediný nevidiaci bol aj v triede na Obchodnej akadémii v Slovenskej Ľupči pre telesne postihnutú mládež,“ ozrejmuje.
„Fotím už dávnejšie a Jarka to veľmi zaujímalo, tak som ho to naučila. Je zvedavý na to, čo vidím ja. Pýta sa, čo má vpravo, v strede, vľavo. Buď sa rozhodne pre iný uhol alebo, ak sa mu scenéria nepozdáva, neodfotí ju vôbec. Vníma ju aj sluchom. Vyberá si a ide mu to veľmi dobre.“ Vymyslela preňho špeciálnu techniku. Fotoaparát si podrží pred končekom nosa a potom rovno vystrie ruky pred seba. Tak sa vyhne odfotografovaniu objektu nakrivo či rozmazane.
„Prvého som fotil môjho vodiaceho psa Alexa, mám ho od jedenástich rokov,“ hovorí Jaroslav. „Voláme ho Jarkove oči,“ dopĺňa svojho zverenca Ezrová.
Fotoaparát dostal za maturitu od rodičov, fotí najmä prírodu. „Fotografovanie ma napĺňa. Fotím aj preto, aby som mohol priateľom ukázať, kde som bol. Posielam im fotky a pýtam sa ich, čo na nich vidia.“
Jaroslav Bohovič, na snímke so svojím psom Alexom, bude sprievodcom v prvej slovenskej galérii hendikepovaných umelcov. FOTO: ĽUBICA MOJŽIŠOVÁ
