Príležitosť predstaviť slovenské ľudové tradície na ázijskom kontinente dostal folklórny súbor Podpoľanec prvýkrát vo svojej 37-ročnej histórii. V Južnej Kórei strávil sedem nezabudnuteľných dní. „Pre nás je to exotická krajina s úplne odlišnou mentalitou a kultúrou a prakticky každá minúta znamenala prekvapenie,“ vystihol pocity z pobytu na juhu Kórejského polostrova riaditeľ súboru Jaroslav Černák. Podpoľanec sa tam musel naučiť aj „svetovú“ tanečnú novinku, takzvaný gangnam štýl.
Detviansky Podpoľanec, ktorý pôsobí pri mestskom centre voľného času, dostal na prezentáciu umenia a kultúry v zahraničí grant 14-tisíc eur z fondu Pro Slovakia. „Bez finančnej podpory by sme nikam necestovali, nedokázali by sme si zaplatiť letenky,“ hovorí umelecký vedúci súboru Roman Malatinec.
V Južnej Kórei sa zúčastnili veľkého svetového tanečného festivalu v meste Cheonan, v ktorom žije okolo 600-tisíc ľudí. Ubytovali ich v rezidencii Cheonan Samgeori Park, čo je víkendový hotelový komplex s akvaparkom či golfovým ihriskom pre ľudí žijúcich v preľudnenom hlavnom meste Soul.
„Na hoteli sme bývali spolu s Argentínčanmi, Čechmi, Poliakmi, Nepálčanmi a Taiwančanmi. Všetci sme mali každý deň spoločný program,“ hovorí Malatinec.
Okrem súborov z týchto krajín prišli na festival aj kolektívy z Holandska, Rumunska, Bulharska, Veľkej Británie, Indie, Indonézie, Kostariky, Srí Lanky, Malajzie, Bangladéša, Turecka, Filipín, Thajska, Francúzska a Číny. Rusko zastupovali dva súbory; z kraja Chabarovsk a Podmoskovské večery. Najväčšie zastúpenie mala hostiteľská krajina.
„Na letisku nás čakali dve dámy, ktoré sa starali o náš súbor po celý čas. Organizáciu festivalu zvládli bravúrne, všetko mali prepracované do detailov. V používaní najmodernejšej technológie sú pred nami. Naše sprievodkyne mali tablety a všetko riešili operatívne cez ne. Ak sa niečo v programe zmenilo, vybavili to cez čet. Nemuseli v tom festivalovom hluku telefonovať ani nikde utekať,“ ozrejmuje Malatinec.
Prvý šok
Prvý šok zažili hneď po ubytovaní. „Keď sme otvorili dvere na hotelovej izbe, privítala nás obrovská obrazovka LCD televízora a vkusný nábytok. No postele nikde. Keď sme otvorili skrine, našli sme v nich matrace, ktoré sa rozložia na zem. S vankúšom aj prikrývkami. Nedalo sa nič robiť, museli sme sa prispôsobiť,“ rozpráva Černák.
„Prišiel nás pozrieť náš veľvyslanec v Kórejskej republike Dušan Bella a mal rovnakú skúsenosť. Pozvali ho na dôležité rokovanie na najvyššej úrovni a tiež musel spať v hoteli na zemi. Najskôr sa tomu bránil, ale zvykol si. Na zemi tam spávajú ľudia všetkých vrstiev, je to ich kultúra. Napokon, podlahu sme mali vyhrievanú,“ dodáva riaditeľ súboru.
Napriek prílevu hostí do veľkého mesta sa s neporiadkom nestretli. „Domáci sú veľmi čistotní, počas celého festivalu sme nevideli na zemi žiadne odpadky. Ak sa niečo niekde aj objavilo, v momente to upratali.“
Na zemi a bez stresu
Ďalšie prekvapenie prišlo pri prvom obede. „Vzali nás do tradičnej ázijskej reštaurácie. Museli sme sa vyzuť a jedli sme posediačky. Keďže sme tanečníci a niektorí aj pomerne vysokí, mali sme problém obsedieť,“ smeje sa Malatinec.
„Sedenie na zemi nebolo pravidlom. V reštauráciách majú alternatívu aj so stolmi, každý si môže vybrať, čo mu vyhovuje. Samozrejme, k jedlu sme dostali paličky. Najskôr nás nechali potrápiť sa, potom nám priniesli príbor.“
Na kórejskú kuchyňu si zvykali dlhšie. „Ich gastronómia je veľmi špecifická. Buď ju žalúdok prijme alebo nie,“ konštatuje Černák. „Základom je ryža, množstvo zeleniny a obilnín a k tomu mäso, najmä hovädzie. Všetko má sladko-kyslú chuť a vždy je jedlo pikantné. Niekedy viac ostré, niekedy menej. Uprostred každého stola je nejaké ohrevné teleso, ktoré drží stravu teplú. A okolo nás nespočetné množstvo mištičiek s rôznymi druhmi šalátov, zeleniny či omáčok. Bez sprievodkýň by sme to nezvládli, asi by sme pomiešali, čo by nám prišlo pod ruku, no ony nám ukázali, z čoho si môžeme vybrať. Nie všetko sa hodí ku všetkému a v tom je čaro ich špecifických chutí,“ dodáva Černák.
Malatinec so smiechom zakontruje: „Boli sme vďační, keď nám doniesli hamburger s hranolkami. A boli sme radi, keď sme raz v jednom nákupnom centre objavili klasický chlieb“.
Jedlo si Johokórejčania vychutnávajú. „My sme naučení rýchlo sa najesť a utekať preč. Oni sa nikam neponáhľajú, nestresujú sa. Vôbec im neprekážalo, že my sme dojedli a čakáme ich vonku,“ ozrejmuje Malatinec.
Taliani Ázie
Program festivalu sústredili organizátori na popoludňajšie a večerné hodiny. Podpoľanec mal každý deň 5-, 10- alebo 15-minutové vystúpenie a okrem toho takzvané street parade; jeden popoludňajší a jeden večerný sprievod mestom. „Každý mal inú atmosféru a niekedy trval aj tri hodiny. Zdá sa to dlhý čas, no pri tom dave pozdĺž ulíc ubehol naozaj rýchlo. Sledovalo nás niekoľko desaťtisíc ľudí, ktorí sa z festivalu nesmierne tešili.“
Veľvyslanec Bella svojich krajanov aspoň sčasti zasvätil do tajov juhokórejskej mentality. Napríklad o tom, že Juhokórejčanov prezývajú Taliani Ázie.
„Čo sa týka kultúrneho zážitku, vedia ho naplno precítiť a sú zaň patrične vďační. Zažili sme to pri festivalových sprievodoch. Netlieskajú, oni ruky zdvihnú k hlave a mávajú s nimi, ako keď sa z niečoho teší malé dieťa. Keď sme niekomu podali ruku alebo si s niekým tľapli, radosť prejavovali doslova jačaním, akoby sme boli nejaké celebrity. Dievčatá pískali, výskali. Tie pocity, čo sme zažili, sa nedajú opísať. Aj pre nás to bol emotívny zážitok.“
Spoločne v gangnam štýle
O piesni juhokórejského rapera PSY s chytľavým refrénom a bizarným tancom informovali aj naše médiá. Z Južnej Kórey sa jeho novinka rýchlo rozšírila aj do iných krajín a na YouTube patrí k jedným z najsledovanejších hudobných videí všetkých čias.
Podpoľanec sa s ním na ázijskom kontinente stretol tiež; choreografiu tohto „gangnam style“ sa museli naučiť všetky súbory, aby ju potom spoločne na festivale tancovali.
„Videli sme video záznam z koncertu, kde tento štýl tancovalo 80-tisíc ľudí. Juhokórejčania to fakt prežívajú. Gangnam je štvrť v Soule, v ktorej žijú zbohatlíci a pieseň vznikla ako satira na ich životný štýl. A stal sa z nej celosvetový ošiaľ.“
Podpoľanec v uliciach Cheonanu. Foto: archív súboru
Len tri farby
Patriotizmus v Južnej Kórei cítiť podľa detvianskych folkloristov na každom kroku. Prejavuje sa napríklad na cestách; inú ako kórejskú značku áut aj autobusov tam nevidieť. Všetky sú pritom len v čiernej, bielej alebo šedej farbe. „Inú farbu malo ojedinele len nejaké firemné auto alebo taxíky. Domáci nám vysvetlili, že tie tri základné farby sú ich štandardom a im sa páči,“ hovorí Černák.
Zážitky z Južnej Kórey v nich dodnes rezonujú. Mrzí ich iba fakt, že nenavštívili Soul. „Chceli sme, ale nepustili nás, napokon, boli za nás zodpovední. Pôvodne nám výlet prisľúbili, no pred nami tam boli iné súbory a šiesti ľudia sa stratili. Už v Cheonane sme strácali orientáciu. Všetko sa nám podobalo, nemali sme záchytné body. Soul má pritom 10 miliónov obyvateľov a s prímorským mestom Inčhon takmer 25 miliónov, čo je už polovica obyvateľov celej Južnej Kórey. Zaviedli nás však do budhistického chrámu, tiež do národného múzea, ktorý sa skladal zo siedmich budov a obrovského parku zameraného na dejiny od praveku. Náhradou za Soul bol veľký zábavný park v štýle disneylandu, strávili sme v ňom celý deň. Celý ho postavila spoločnosť, ktorá sídli aj na Slovensku.“
