KRUPINA. Zariadenie núdzového bývania v Krupine má za sebou polročnú históriu. Hoci rodiny s deťmi, ktoré sa ocitli v krízovej situácii, v ňom môžu stráviť šesť mesiacov, v Krupine sa ich vystriedalo už päť. Šiestu rodinu očakávajú v septembri.
Anna Surovcová, ktorá Centrum sociálnych služieb v Krupine zriadila, prežíva s rodinami šťastné aj menej šťastné chvíle. Za radostnejšiu považuje narodenie Lili. „Samozrejme, matka ju neporodila u nás, rodila v nemocnici. V tom čase však bývala v našom zariadení a s dieťatkom sa vrátila sem. Lili nám život v centre aspoň na čas oživila,“ hovorí.
Päť miest
Krupinské zariadenie núdzového bývania je jediné v regióne a v kraji sú služby takéhoto typu už len v Banskej Bystrici a v Lučenci. Usídlilo sa v dome, ktorý domáci nazývajú katolícky; predtým v ňom pôsobila rehoľa. Patrí rímskokatolíckej cirkvi, tá ho občianskemu združeniu prenajala na desať rokov. Na dome je tabuľa, ktorá hovorí, že v ňom býval spisovateľ Jozef Cíger Hronský.
Zariadenie má päťmiestnu kapacitu. „Keď v ňom uchýlime matku s tromi deťmi, už máme kapacitu naplnenú, ďalšiu matku s dvoma deťmi už k nej nevmestím,“ ozrejmuje Surovcová.
Zariadenie pozostáva z garsónky so samostatnými toaletami aj kúpeľňou. Tiež so samostatným kuchynským kútom, kde môžu matky variť, k dispozícii majú aj chladničku a práčku. Postarať sa v zariadení o seba aj svoje deti sa musia samy.
Poradovník
Zatiaľ sa nestalo, žeby im niekto búchal na bránu neskoro večer alebo v noci s otázkou, či ich neprichýlia. „To nie, takto sme útočisko ešte neposkytli. A aj tak sme plní. Napriek tomu, že fungujeme krátko, máme poradovník.“
Spolupracujú s podobnými zariadeniami v iných slovenských mestách. Často sú to záchytné krízové strediská, v ktorých väčšinou osamelým a týraným ženám s deťmi hľadajú prístrešie, kde môžu pobudnúť dlhšie.
„U nás môžu zostať žiť polroka. Ak si žena dokáže nájsť prácu, v tom im pomáhame, a vie si ju aj udržať, posúva sa do života bežne žijúcich ľudí. Ženy, ktoré boli u nás, sú prevažne odchovankyne detských domovov, majú už vlastné deti a nemajú žiadne rodinné zázemie. Sme pre ne dočasným riešením. Za šesť mesiacov by sa mali dokázať postaviť na vlastné nohy, no spravidla je to problematické. Buď odchádzajú do ďalšieho podobného zariadenia niekde inde na Slovensku a takto kočujú aj niekoľko rokov, alebo sa vrátia k svojmu manželovi či druhovi, ktorý ich bude znova týrať.“
Striktné pravidlá
Niektorým klientkam krupinského zariadenia zrejme prekážali striktne stanovené pravidlá. Takým je napríklad zákaz vodiť si do garsónky svojich pofidérnych priateľov. „Mala som tu ženu, rozumeli sme si. Keď si potrebovala niečo vybaviť, ochotne sme jej postrážili deti, nemala som s ňou žiadne problémy. Ale mala priateľa, ktorému sme sem zakázali vstup, pretože doslova šiel len po jej peniazoch. Nemal žiadny príjem, pritom poznal všetky stávkové kancelárie v okolí. Keď od nej vylákal nejaké peniaze, jeho prvá cesta viedla do stávkovej kancelárie, kde ich všetky nezmyselne nechal. Raz za mnou ku koncu mesiaca prišla, že odchádza.“
Vraj už má vyriešenú situáciu. Nové bývanie v blízkosti bydliska svojej matky, ktorá je jej ochotná pomôcť. Hovorila, že chce začať nový život. Vonku ju pritom čakal priateľ – stávkar.
„Nahuckal ju proti nám. Neskôr ma obvinil, že som ju vyhodila na ulicu. Pritom mala ešte na mesiac uzavretú zmluvu, poplatky mala uhradené, mohla tu zostať. Každá žena je tu však z vlastnej vôle. Je slobodný človek a musím ju akceptovať, nemôžem jej zabrániť, aby odišla. Ja som však citlivý človek, najmä tých detí mi je ľúto. Tie nemôžu za to, ako žijú.“
Deti poznačené kočovaním
Riaditeľka centra priznáva, že mávala aj chvíľky, keď kvôli deťom vo svojom zariadení nemohla spávať. Keď rodina odišla, trápila sa nad ich ďalším osudom. „Viem, mala by som sa nad to povzniesť, nepoddávať sa citom a zachovávať čisto profesionálny prístup, ale je to ťažké, keď s nimi prežijeme niekoľko týždňov a vidíme, že majú určité nadanie a aj vôľu rozvíjať ich, keby žili v prirodzenom prostredí. To kočovanie z miesta na miesto ich však poznačí. Niektoré ženy sa nedokážu vzoprieť mužovi. Podajú naňho trestné oznámenie, ale po pár týždňoch sa k nemu vrátia. Radšej zostanú s ním na ulici alebo v nejakej chatrči, ale sú s ním.“
Anna Surovcová na terase centra v takzvanom katolíckom dome.
Svoje rozhodnutie založiť občianske združenie zamerané na sociálne služby Anna Surovcová neľutuje. „Určite nie. Táto práca ma napĺňa a aj keď sa stretávam s rôznymi reakciami, mám pocit užitočnosti. Je to záživnejšia práca ako práca ekonómky, ktorú som robila doteraz. Nestojím ani o medializáciu, ale nevyhnem sa jej, ak chcem pomôcť centru. Na charitu potrebujeme peniaze.“
Poplatok za pobyt v zariadení núdzového bývania predstavuje 90 centov za dospelého a 50 centov za každé dieťa na deň. Aby zariadenie uživili, zriadili v centre aj chránené dielne pre ťažko zdravotne postihnutých, v ktorých sa venujú hlavne servítkovej metóde, a denný stacionár pre ľudí s mentálnym alebo fyzickým postihom. Väčšina klientov má postih kombinovaný. Desaťmiestnu kapacitu stacionára majú plnú; klientov majú z Krupiny, ale aj z okolitých obcí Babiná, Pliešovce, Bzovík, Čekovce.
