Mentálne stále vnímavý a so spôsobmi džentlmena. Ruku mi galantne chytil do svojej a jemne pobozkal na privítanie aj na rozlúčku. A to už rodený Zvolenčan Gejza Turis oslávil sté narodeniny.
Šesť rokov žije oslávenec v Domove dôchodcov a domove sociálnych služieb vo Zvolene. Ani v takomto vysokom veku nemá žiadne závažné zdravotné problémy, hendikepy sprevádzajúce starnutie sa mu však nevyhli.
Slabo počuje, komunikácia s ním nie je jednoduchá. Nohy mu vypovedali službu už definitívne, už sa na nich neudrží. Aj to je dôvod, prečo potrebuje celodennú opateru.
Dlhý vek nie je v rodine výnimkou
Či má dlhovekosť rodina Turisovcov v génoch, jeho jediný syn Peter nevie. „Sčasti možno áno. Otec pochádza z ôsmich súrodencov. Jeho sestry sa tiež dožili pomerne vysokého veku a jeho teta, ktorá žila v Spojených štátoch, zomrela, keď už mala takmer stodva rokov.“
Zo súrodencov žije jediný. Je z nich najmladší a vekový rozdiel medzi nimi bol dosť veľký. Jeho najstaršia sestra sa narodila ešte v devätnástom storočí.
Nikdy nefajčil ani neholdoval alkoholu. „Nemôžem povedať, že cigaretu nikdy neokúsil, to neviem, ale pokiaľ mi pamäť siaha, tak fajčiarom nebol. A alkohol pil len príležitostne. Aperitív pred obedom či posedenie pri víne s rodinou alebo známymi. Opitého som ho nevidel, pravidelnej konzumácii vo veľkom určite nepodľahol.“
Pred vyše dvadsiatimi rokmi ovdovel
Jeho vášňou bol futbal a hokej. Aktívne nehrával, no už sa o ňom tradovalo, že bez neho sa nemôže zápas ani začať. Istý čas robil tajomníka zvolenského futbalového klubu a ešte ako 85-ročný pravidelne chodieval na zimný štadión na hokej.
Živil sa ako úradník, najskôr vo zvolenskej „žoske“, neskôr u železničiarov. Dva mesiace pred svojimi 78. narodeninami stratil manželku.
„Už dvadsiaty tretí rok je vdovec. Keď sú manželia na seba naviazaní - a rodičia boli - a keď jeden z nich z tohto sveta odíde, druhý ho pomerne skoro nasleduje. Veľmi ťažko otec znášal matkinu smrť, napriek tomu sa dokázal pozbierať a fungovať ďalej. Tešil sa zo svojich dvoch vnúčeniec a víkendy trávil väčšinou u nás, teda s mojou rodinou.“
Nešťastný pád
Dlho bol sebestačný. „Takmer do svojich deväťdesiatich štyroch rokov žil vo svojom byte na Zlatom potoku, v ktorom žil aj predtým s mamou. Chodieval do mesta na prechádzky, na obedy na Prevádzkové riaditeľstvo ŽSR, kde predtým pracoval, a často aj na cintorín. Nedal si povedať, že už by sám nemal nikam chodiť. V lete, keď mal deväťdesiattri, spadol na cintoríne tak nešťastne, že si zlomil kŕčok stehennej kosti. V tých horúčavách na slnku tam ležal na zemi niekoľko hodín, kým ho objavili okoloidúci. Mnohí po takomto úraze zomierajú, už vtedy sa zdalo, že to nedopadne dobre, no on našiel v sebe toľko sily, že sa znova postavil na nohy.“
Samozrejme, po nespočetných rehabilitačných cvičeniach, no skončila sa éra jeho sebestačnosti. Chodil len po byte, vychádzky sa stali minulosťou.
Rozprávky aj piesne
Po čase ho nohy prestali poslúchať úplne. Opatrovateľky v domove dôchodcov ho občas, v závislosti od jeho momentálneho stavu, posadia do invalidného vozíka a vyvezú na čerstvý vzduch. Čítajú mu rozprávky alebo knihy o histórii, tie má rád, a púšťajú klasickú hudbu a ľudovky.
„Je už úplne pripútaný na lôžko, sám neprejde ani s pomocou paličky alebo chodítka pre seniorov,“ hovorí riaditeľka domova Mária Machayová. „Menej už rozpráva, slovíčko ďakujem však vie povedať stále. To, že je veľmi vnímavý, vidíme aj v jeho očiach.“
Za sedemnásť rokov existencie zariadenia je pán Gejza Turis druhým klientom, ale prvým mužom, ktorý sa v ňom dožil stých narodenín.
