Privítal nás dobre naladený. V izbe so svojím husľovým kráľovstvom. Husle sa stali jeho životnou vášňou. Koľko ich vo svojej zbierke má, nepovedal, o tom verejne nehovorí. Prezradil však, že má medzi nimi aj niekoľko cenných kúskov zo zahraničia.
Husliam rozumie; vie na nich hrať a dokáže ich aj opravovať. Rukami mu ich vraj prešlo viac ako tisíc. Hoci od reštaurovania k výrobe nie je ďaleko, nevyrobil ani jedny. „Na to som nemal podmienky. Potreboval by som aspoň malú dielňu, tú nemám. Opravovať ich môžem aj v byte,“ skonštatoval.
Všetky svoje husle pravidelne kontroluje, či na nich nepovolili napríklad struny. A občas si ešte zahrá niektorú z obľúbených melódií.
Husle, spev, klavír aj organ
V učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ktorý navštevoval, absolvoval hudobných predmetov viac. „Týždenne sme mali dve hodiny spevu, dve hodiny hry na husle, dve hodiny na klavír a v treťom a štvrtom ročníku aj dve hodiny hry na organ,“ zhrnul. Nakoniec uňho zvíťazili husle; pre svoj krásny zvuk aj pre krásu dreva, z ktorých sa vyrábajú.
Jeho vášňou bola tiež chémia a biológia, predmety, ktoré učil. Hudba ho však sprevádzala aj v profesijnom živote, hrať na niektoré hudobné nástroje učil žiakov najmä na dedinských školách. „Najskôr sme vo veľkom prebrali teoretickú prípravu, až potom sme objednávali nástroje,“ priblížil svoje metódy učenia.
Bol som prísny, ale dobrý, hovorí o sebe Daniel Svitáč. FOTO: ĽUBICA MOJŽIŠOVÁ
V Krupine založil hudobný orchester a ako veľký milovník klasickej hudby organizoval večery vážnej hudby. Napísal odbornú publikáciu Husle, nástroj čarovný, jej rukopis je uložený v krupinskom múzeu, a koncom 60. rokov spracoval osnovy pre založenie husliarskeho odboru na drevárskej priemyslovke vo Zvolene.
Úzky pás neba mu nestačil
Otec aj starý otec pritom očakávali, že z neho bude mlynár. „Raz som stál v našej hlbokej cerovskej doline pri potoku Litavica vedľa starého mlyna, ktorý starý otec kúpil. Napravo - naľavo hora, nado mnou úzky pás neba. Vtedy som si povedal, mlynárom nebudem,“ zaspomínal si. „Ten pás toho neba sa mi zdal úzky. Predstava života na samote, hoci aj s rodinou, sa mi nepozdávala,“ zdôvodnil.
Otec so starým otcom začali hľadať alternatívu pre vtedy štrnásťročného Daniela Svitáča. Skúsili to s učiteľstvom a chlapca poslali do krupinskej meštianskej školy pomenovanej po vtedajšom prezidentovi Tomášovi G. Masarykovi. „Brat mojej starej matky žil v Krupine, mohol som u nich bývať, čo bola výhoda, nemusel som dochádzať. A mohol som sa začať vzdelávať.“
Radosť zo života
Život mu priniesol veselé aj smutné okamihy. Jeden z najsmutnejších ho postihol pred štyrmi rokmi, keď ovdovel. „Bolo v mojom živote dosť ťažkých období, ale časom ich človek prekoná. Život je zložitý a asi najpodstatnejší v tomto veku je pocit, že chcem žiť,“ komentoval svoju duševnú pohodu. „Odmlada sa riadim jednou myšlienkou; vždy si urobím program na ďalší deň. Nejdem spať bez toho, aby som nevedel, čo budem na druhý deň robiť, čomu sa budem venovať. Je to dôležitý moment na psychiku.“
Daniela Svitáča stále drží pri živote predovšetkým rodina. Má dvoch synov a z najmladšej generácie tri pravnučky. Tiež láska k hudbe a husliam. Každý deň siahne aj po knihe, v súčasnosti číta najmä ezoterickú literatúru. „Je medzi ňou aj kniha Liečba vínom a ja sa ňou riadim,“ zasmial sa. „Ale pijem len vlastné víno. Hrozno pestujem zásadne bez chemických postrekov, chémie mám v sebe už aj tak dosť,“ zasmial sa.
Na otázku, aký bol učiteľ a aké zásady preferoval, stroho, ale s úsmevom skonštatoval: „Bol som prísny, ale dobrý.“
Niekoľko faktov
Daniel Svitáč
Narodil sa 21. marca 1922 v Cerove. Vyštudoval učiteľský ústav v Banskej Štiavnici, neskôr pedagogiku na dnešnej Univerzite Komenského a prírodné vedy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Učil na ľudových školách v Čelovciach, Sucháni, Dolných Strhároch aj v Sáse.
Neskôr sa usadil v Krupine, kde žije dodnes. Pôsobil tu ako zástupca na vtedajšej jedenásťročnej strednej škole a dvanásť rokov, od roku 1970 až po odchod do dôchodku, ako riaditeľ krupinského gymnázia.
