ZVOLEN. Autobus sa zaradil do kolóny, ktorá vyrazila z parkoviska pred Poľanou. Policajné autá na začiatku jej zabezpečovali prednosť na všetkých križovatkách. Tie riadili ďalší policajti.
Prišla vzácna návšteva? Prezident či iný vysoký predstaviteľ navštívil Zvolen? Nie, to len mesto oslavovalo 67. výročie svojho oslobodenia.
O čo väčšiu dôležitosť oslava vyžarovala navonok, o to rozpačitejšie vyzerali prázdne sedačky v autobuse, ktorý viezol účastníkov osláv na vojenské cintoríny. Okrem šoféra sme v ňom sedeli štyria.
Chýbali Rumuni
„Hnevá ma to. Ľudia ešte prídu na námestie, no na cintoríny sa im nechce ísť. Práve pre nich sme autobus objednali,“ povedal Pavel Nigríni, podpredseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov vo Zvolene. Spolu so zvolenským magistrátom bol SZPB hlavným organizátorom osláv.
Oslobodenie mesta si spolu s predstaviteľmi Zvolena pripomenuli aj hostia z Bieloruska, Ruska, Ukrajiny a Českej republiky. Chýbala rumunská delegácia. Prečo sa osláv nezúčastnila, ostalo záhadou. „Doteraz sa to ešte nestalo, že by Rumuni neprišli,“ skonštatoval Pavel Nigríni.
V Slatine padlo viac vojakov ako vo Zvolene
Prichádzame na cintoríny a štrk pod nohami zvýrazňuje každý krok. „Išli do cudzej zeme, nevedeli čo ich čaká, no určite každý jeden dúfal, že sa vráti šťastne domov. Žiaľ, nebolo im to dopriate,“ povedala Zuzana Pavlíková, s ktorou sme cestovali už spomínaným autobusom. Je členkou SZPB a na podobné akcie chodí pravidelne. Napriek tomu, že si pri chôdzi musí pomáhať paličkou. Na oslavy prišla zo Zvolenskej Slatiny. Boje v tejto obci boli jednými z najťažších. Padlo pri nich viac vojakov ako pri oslobodení Zvolena. Ani ďalej to útočiace sovietske a rumunské vojská nemali jednoduché. Zvolenskú Slatinu oslobodili 25. februára a Zvolen až v polovici marca.
Front prelomili pri Šahách
„Som z generácie, ktorá vojnové udalosti zažila,“ vysvetlil Ján Gubčo svoje dôvody, prečo sa zúčastnil osláv oslobodenia. Ťahá mu už na osemdesiaty tretí rok. Býval v Lišove, obec oslobodili už na Štedrý deň 1944. Nemci neskôr prešli do protiútoku, no výraznejší úspech nedosiahli. „Za naším domom postavili Rusi štyri kaťuše a strieľali z nich smerom na Hontianske Tesáre,“ dodal. Z Lišova vidieť až do Šiah a chlapci už týždne pred príchodom frontu pozerali z kopca, ako sa situácia vyvíja. Práve pri Šahách 20. decembra prelomila Červená armáda frontovú líniu. „U nás zastali a boli v dedine prakticky až do Veľkej noci,“ doplnil Ján Gubčo.
Niekomu dnes vojnové roky pripadajú ako dávna minulosť, aj oslavy oslobodenia po šesťdesiatich siedmich rokoch sa mu môžu zdať zbytočné. Sú ale naozaj zbytočné pre sedemnásťtisíc sovietskych a viac ako desaťtisíc rumunských vojakov, ktorí sú pochovaní na vojenských cintorínoch vo Zvolene? Išli do cudzej zeme a nikdy sa domov nevrátili.
