DETVA. Panovník František I. Habsburský udelil Detve právo na organizovanie trhov a jarmokov v roku 1811. Tým ho povýšil na mestečko. Dôležitá listina je v súčasnosti uložená vo zvolenskom archíve, Detva si preto dala vyrobiť faksimile, čo je presná kópia. Niekoľko mesiacov ho vyrábal Ivan Kopáčik, študent Fakulty reštaurovania Univerzity Pardubice v Litomyšli.
Od začiatku vedel, že výrobný postup by sa mal zhodovať s výrobou pôvodnej listiny z roku 1811. Veď faksimile je kópia, ktorá je na nerozoznanie od originálu. Vrátane všetkých chýb a poškodení. Keď priložíte k sebe originál a faksimile, na prvý pohľad musia byť totožné.
Dlhá príprava
Základné údaje získaval priamo v archíve vo Zvolene, ktorý, podľa študenta reštaurátorstva, nemá práve ideálne podmienky na uchovanie takejto dôležitej listiny. „Najprv som musel zistiť rozmery, druh použitého materiálu, urobiť farebné skúšky a, samozrejme, prepísať text na pauzák,“ vysvetľuje Ivan Kopáčik.
Len písanie na pauzák mu trvalo celý deň. Manipulácia s originálom si vyžadovala veľkú pozornosť, dvestoročný pergamen je veľmi krehký a ľahko sa láme.
K faksimile patrí aj pečať, ktorá je zavesená na hodvábnych nitiach a umiestnená v drevenom puzdre. Aby ich mohol verne napodobniť, musel si v archíve urobiť odtlačok pečate a aj puzdra. Hodiny práce za sebou, a stále bol iba na začiatku.
Kozia koža
Samotný pergamen je drahým materiálom. Zohnať ho v takom veľkom formáte, bez slabých miest, navyše aby nasával atrament rovnomerne na celej ploche, považoval za drahé riešenie. Rozhodol sa, že si ho sám vyrobí. Išlo o časovo náročnejšie, no, ako hovorí, lacnejšie riešenie. Originál je z kozej kože a presne takým muselo byť aj faksimile.
Kým nasolenú a vysušenú kožu zmenil na pergamen, trvalo mu viac ako mesiac. Najprv ju zbavil nečistôt a potom bola tri týždne naložená vo vápennom mlieku. Po tomto období sa všetky chlpy dali ľahko oddeliť od kože. Hladkú kožu napol na rám. „Práve vtedy sa stáva pergamenom,“ dodáva Kopáčik. Nasledovalo detailné oškrabanie, náročné na pozornosť. Stačila malá nepozornosť a v koži by ostala diera, čím by pre ďalšiu prácu bola nepoužiteľná. Po natiahnutí na rám a vysušení si vyrezal potrebnú veľkosť a napol ho na drevenú dosku.
Tak, ako tradičná výroba, aj písanie vrátilo Kopáčika dvesto rokov dozadu. Povrch pergamenu je zamatový, na to, aby sa atrament nerozpíjal, musia sa póry takpovediac zatiahnuť, na čo slúži krieda. Vtieral ju do pergamenu. „To je už celé storočia úplne totožný proces práce s pergamenom, ktorý v podstate platí dodnes,“ vysvetľuje.
Písal brkom
Pred začiatkom písania si cez pauzák preniesol text na pergamen. Po tejto operácii to ešte ani zďaleka nevyzeralo pekne a text si vyžadoval veľké korektúry. Základná otázka znela: čím písať? Kovové pierka sa začali používať už koncom 18. storočia, no rovnako mohol byť napísaný klasickým brkom. Vybral si husie brko. Na pergamen bolo rozhodne lepšie, kovové pero by ho zbytočne doškriabalo.
Ani brko sa, samozrejme, nedalo použiť bez úpravy. Nad plameňom ho nahrieval, kým telo brka nestvrdlo a zrezal, aby sa s ním dalo písať. Najskôr si ale musel navariť atrament. „Je to železodubenkový atrament, taký sa používal od staroveku až do konca 19. a niekde dokonca až do polovice 20. storočia. Využívali ho najmä archivári, pretože je veľmi stály. Jeho výroba, to by bolo na samostatnú kapitolu,“ vysvetľuje Kopáčik, podľa ktorého išlo o hotovú alchýmiu.
Samotné písanie nie veľmi dlhého textu považuje za najťažšiu fázu výroby faksimile. „To vám neprajem,“ smeje sa Ivan Kopáčik. Náročnosť zvýrazňovala veľkosť listiny, ťažko sa píše, keď na jej vrch ledva dosiahnete. Písmenko k písmenku, osem hodín denne... Na to, aby dosiahol úplne totožný tvar, každé jedno písmeno mal zväčšené. Celkovo mu iba písanie zabralo viac ako šesťdesiat hodín.
Na zadnú stranu pergamenu ešte doplnil takzvaný regest, čo je obsah listiny, ktorý slúžil archivárom. Na to, aby zistili, aký je na nej text, ju nemuseli úplne rozbaľovať, stačilo ju otvoriť.
Otázkou bolo, ako dodať novému pergamenu dvestoročný nádych. Riešenie je jednoduché. Na dotvorenie efektu starej listiny použil obyčajný prach z police.
Pečať
Samostatnou úlohou bola výroba pečate a puzdra. Drevené puzdro dal vyrobiť stolárovi v Čechách, do úplne vernej podoby ho musel dokončiť sám. Potrebnú farebnosť dosiahol moridlom. „Nedokázali sme nájsť drevo s rovnakými letokruhmi, aké má originál, preto je medzi nimi malý rozdiel,“ dopĺňa ďalší detail autor faksimile. Náročné bolo tiež odlievanie pečate. Kým na origináli pred dvesto rokmi jednoducho pritlačili pečatidlo, Ivan Kopáčik si najprv musel vytvoriť jeho kópiu. Na pečať použil včelí vosk.
Náš malý sprievodca výrobou faksimile sa týmto končí. V čase moderných kopírok vzbudzujú hodiny precíznej práce strávenej nad faksimile rešpekt. Kým originál kráľovskej listiny je naďalej ukrytý v archíve, faksimile starej listiny právom zaujíma čestné miesto v detvianskom Podpolianskom múzeu. Veď si to taký dôležitý dokument aj zaslúži. Tak, ako si pre pestovanie národnej hrdosti zaslúži pozornosť každý čriepok našej národnej histórie.
