Daniel Hevier: Som nepochopený génius

ZVOLEN. Rád robí výstavy, pretože obrazy majú jedinú vlastnosť; vedia strašne zavadzať. Hlavne rodine, ktorá sa o ne všade potkýna, skonštatoval Daniel Hevier na vernisáži svojich obrazov. „Márne im hovorím, počkajte, ešte prídu časy, keď si budete hovoriť, prečo som toho nenamaľoval viac, mohli sme mať väčšie imanie. Ale zatiaľ som nepochopený génius,“ zasmial sa.

Hevier, považovaný za všestranného umelca; básnika, textára, prozaika, publicistu, prekladateľa, autora kníh pre deti, vydavateľa, výtvarníka či hudobníka, však hovorí, že je len pomocný maliar, nie profesionál. Maľovať začal až po štyridsiatke. „Všetko má svoj čas. Prvé desaťročia som viac písal, ale k výtvarnému umeniu som mal vždy intenzívny vzťah.“

Napriek tomu nevie povedať, s ktorým prívlastkom umelca sa najviac stotožňuje. „Nedelím to, vnímam, cítim aj robím ich viacero naraz. Pri písaní aj maľujem, pri maľovaní spievam, hrám divadlo, tancujem. Všetky sú prepojené, nedeliteľné.“

V priestoroch Starej radnice vo Zvolene predstavuje približne 80 svojich diel. „Sú to väčšie aj menšie formáty, staršie aj najnovšie zo sklonku minulého roku, takže dá sa povedať, že je to prierez mojej tvorby. Všetko sú to maľby; akrylové farby alebo kombinovaná technika, ktorú si občas vymýšľam.“ Každý obraz má svoj príbeh, svoju históriu. „Maľujem snové výjavy, ktoré majú základ v nejakej realite, a tá realita je trochu posunutá, domyslená. Je tam aj figúra, aj krajina, aj farba, je to pestré.“

Okrem vlastných žiadnu zbierku obrazov však nevlastní. „Ani by som ju už nemal kde doma dať. Navyše, my, maliari, si obrazy nekupujeme. Maliari si medzi sebou obrazy iba vymieňajú alebo darúvajú.“ Niektorých svojich, dodáva, sa však nikdy nevzdá.

Obľúbených maliarov, ktorí ho inšpirujú, má vraj nespočetné množstvo. „To sú stovky mien. Niektorí sú známi, niektorí menej známi. Slovenskí, svetoví, starí aj mladí,“ konštatuje.