HRIŇOVÁ. Tetka Dora, sváko Michal, malý Rudko a Cigán alebo aj Lukáš Latinák st., Martin Kopor, Matúš Báťka a Emil Ľupták sa prvýkrát na javisku stretli pred Veľkou nocou v roku 1991, aby pre hriňovské kultúrne stredisko pripravili program.
Netušili, že práve vzniká podpolianska legenda s názvom Variácie Matúša Báťku, ktorá skončí až po štyroch rokoch a viac ako stovke vystúpení doma i na celom strednom Slovensku. Na tie štyri sezóny si diváci dodnes dobre pamätajú. A ešte lepšie hlavní protagonisti.
Báťkove básničky
Básničky Matúša Báťku pozná v Podpoľaní snáď každý. Jeho verše čítajú na svadbách v svadobných telegramoch, na stužkových alebo aj pri životných jubileách. Práve Báťkove veršovačky boli základom, ktorý štvorica dotvorila až do podoby vtipných veršovaných scénok. „Kostra bola a kto chcel, tak si na ňu niečo zakvačil ako na jedličku,“ vysvetľuje Matúš Báťka. Pridávalo sa hodne, a tak, hoci hrali celú sezónu to isté, každé vystúpenie bolo v niečom iné.
Išli príslušníci dolu z Priehaliny
Okrem základných scénok Dory, Michala, Rudka a Cigána pribúdali ďalšie ako Zoznámte sa, prosím, Cigán u doktora, Pantomíma, Špagety, Zvoz sena z lazov alebo Traktor. „Po prvých variáciách sme mali latku položenú veľmi vysoko. A čo teraz? Hľadali sme ďalšie možnosti. Matúš už napísal text na melódiu piesne Široko, ďaleko, v tej talianskej zemi... Volal sa Išli príslušníci dolu z Priehaliny. V nej ide o scénku, v ktorej policajt aj s pomocníkom zastavili traktoristu. To bola asi naša najúspešnejšia scénka,“ hovorí Emil Ľupták.
Známe sú aj ďalšie ako Návšteva reportéra na Hute, či Svák Michal a tetka Dora pri mori v Taliansku. Pri nej iba trochu prekopali Matúšovu staršiu básničku, v ktorej Dora s Michalom dovolenkujú nie pri mori ale na neďalekej Ružinej. Pri mori, samozrejme, stretli aj Cigána, ktorý tam prišiel pre piesok.
Päťtisíc divákov
Vystupovali po celom strednom Slovensku, od Liptova po Levice, na Horehroní a všade tam, kde ich pozvali. „Išli sme hrať aj do čisto maďarských obcí Čop alebo Lok a mysleli sme si, že nám ani rozumieť nebudú. Mali sme tam taký úspech, že jeden z domácich aj oponu odtrhol, čo sa smial,“ dodáva Ľupták.
Najkrajším životným zážitkom bolo vystúpenie počas folklórnych slávností v Detve. V hľadisku sedelo asi päťtisíc divákov. Snímala ich televízia, viackrát sa to neskôr objavilo aj vo vysielaní. „Vtedy, keď človek hovoril niečo vtipné a pointu si nechával na koniec, tak hľadisko stíchlo, že by bolo počuť aj špendlík spadnúť. A potom ten výbuch smiechu, ako keď hrom zahrmí. To je niečo neopísateľné,“ konštatuje Ľupták.
Lepšie by to nenacvičili
V Snohách zasa hrali pre najmenšie publikum. Do sály, inak triedy v škole, prišlo asi šesť divákov. „A tí hrali s nami,“ smeje sa Latinák. Prezliekali sa za plentou, ktorá sa používa vo voľbách. V malom priestore bolo aj prezliekanie komplikované. Plenta im spadla a oni, pred síce malým, no inak dobre naladeným publikom, ostali iba v trenírkach.
Lepšie by to nenacvičili. Diváci a herci hrali napokon spolu, zabávali sa jedni aj druhí. Po jednej replike Martina Kopora, ktorí hovorí: „čo sa človek natrápi v lete pri porisku a dievka so zaťom leží na sídlisku“, sa vpredu sediaca pani nezdržala a nahlas zvolala: „Chudák“.
Vystúpenie v Snohách bolo počas odpustu a po sobotňajších Variáciách sa miestni zabávali ďalej. „Rozišli sa až v utorok. Dodnes na to spomínajú,“ smeje sa Matúš Báťka.
Erotika
Pred vystúpením obyčajne zašli do miestnej krčmičky. Samozrejme, pracovne. Potrebovali sa niečo dozvedieť o miestnych ľuďoch, niektoré mená aj udalosti a ešte pred vystúpením, kým ostatní stavali kulisy, ich Matúš Báťka spracoval.
Niektoré časti boli „dobre okorenené“ pikantnými erotickými narážkami. Ľuďom sa to páčilo, dovtedy na javisku nič podobné nevideli. „V Lovčici som na začiatku program uvádzal. Začínal som hovoriť za oponou, potom sa zodvihla a pokračoval som: A dúfam, že divákov potešíme a poučíme. Keď som videl, že sála je plná detí, doslova ma oblial studený pot,“ spomína Emil Ľupták.
Text v lavóre
Môžete sa akokoľvek pripraviť, občas sa predsa len stane, že text vypadne. „Jój a koľkokrát,“ hovorí s úsmevom Latinák. Vedeli si poradiť, veršované scénky sa dobre našepkávali. „Ako sa hovorí: zhodilo ti remeň, ale v tú ranu je hore,“ dodáva Báťka.
Pri ťažších pasážach si pomáhali priamo textami. Ukrývali si ich do novín, ktoré len tak ležali na stole, alebo na policu či do lavóra. „Ja som spieval pesničku a heslovito som si ju poznačil na papier. Nalepil som ho vedľa stojana k mikrofónu. Robil som predtým vo folklóre, no keď som začal spievať a pozeral som sa na zem, nešlo to. Vypadával som z rytmu,“ dopĺňa Emil Ľupták.
Dohodli sa, že skončia
Piata sezóna mala byť výberom toho najlepšieho z predchádzajúcich štyroch sezón. Nakoniec nebola. Koniec prišiel sám od seba. Od piatku do nedele sa na chate radili, ako všetko urobiť. „A po troch dňoch dohadovania sme sa dohodli, že zatiaľ skončíme. Stále sme si hovorili, že raz sa vrátime, no čas utekal,“ zasmial sa Latinák. Martin Kopor odchádzal robiť do rádia, Lukáš Latinák začal s podnikaním, Emil Ľupták bol pred rozvodom. Doba sa menila, každý mal viac svojich starostí.
Sto vystúpení, to bolo minimálne sto sobotňajších popoludní. A k tomu prípravy a skúšky. „Začali sme o šiestej podvečer, skončili sme nadránom. Samozrejme, že sme svojim rodinám chýbali,“ dodáva Latinák. Skúšky bývali ťažké. Najprv sa vraj museli pár hodín „vyrehotať“ a potom písali. Na javisko sa dostali až tento rok, pri oslavách 120. výročia osamostatnenia Hriňovej od Detvy.
Trojica chlapov sa pri rozprávaní o Variáciách dobre zabavila. Aj napriek šedinám si ich viem predstaviť znovu „na doskách“, no oni svorne krútia hlavami, že nie. Chuť by vraj bola, no času je už menej.
