Nedávno ho mohli priamo v akcii vidieť aj Zvolenčania. Spolu s ďalšími Ľadovými medveďmi sa ponoril do studenej vody Hrona, aby ako patrón tradičného zimného kúpania potvrdil, že je otužilcom, ako sa patrí.
„Keď si niečo zaumienim, urobím pre to maximum. Netvrdím, že za svojím cieľom idem hlava – nehlava, no rozhodne sa od neho len tak ľahko odradiť nenechám,“ nechal sa počuť Ivan Gazdík, jediný Slovák, ktorý ako plavec pokoril kanál La Manche i Gibraltársku úžinu. To, čo tento borec dokázal, a tak v krátkom čase, si zaslúži obrovský obdiv.
Bolo to aj o zvedavosti
K športu mal vždy blízko. Po základnej vojenskej službe v roku 1985 sa dal na triatlon a absolvoval dvoch „železných mužov“. Žiaľ, prišlo zranenie a tak sa ďalej športu mohol venovať už len rekreačne. Plávanie sa stalo jeho veľkým koníčkom, pričom v ňom vyvolávalo aj určitú zvedavosť. Zaujímať o niečo viac sa začal najmä o to diaľkové a otužilecké, ktoré už vtedy propagovali Ľadové medvede. „V roku 2006, presne 6. decembra, som sa vybral na novobanský tajch, kde som vošiel do šesťstupňovej vody. Vzduch mal stupne tri a tak som radšej zalarmoval manželku, predsa len, ak by sa niečo stalo,“ pousmial sa Ivan Gazdík pri spomienke na svoje otužilecké začiatky. Na prvýkrát vydržal v studenej vode 6 minút.
Postupne si svoje dávky začal zvyšovať, pričom do vody čoraz častejšie liezol aj s Ľadovými medveďmi. „Absolvoval som s nimi niekoľko akcií a neustále sa zoznamoval s rôznymi plavcami. No a tu som sa stretol aj so Zoltánom Makaiom, prvým slovenským lavcom, ktorý v roku 2002 preplával La Manche,“ prezradil Gazdík, ktorý sa v roku 2007 stal oficiálnym členom.
Na cestách si nájdeš rôznych priateľov. FOTO: (ARCHÍV IVANA GAZDÍKA)
A potom to prišlo
Počet Ivanových akcií; diaľkových, ktoré absolvoval aj v lete, aj otužileckých, rástol takmer každým víkendom. Pre rodáka z Vyhní sa plávanie stalo fenoménom. „S myšlienkou preplávať La Manche, ktorý oddeľuje Britániu od európskeho kontinentu, som sa začal pohrávať aj na podnet svojho kamaráta Laca Pečenku,“ vyznal sa 47-ročný plavec.
„Po roku otužovania som sa rozhodol – idem do toho. Prihlásil som sa a nasledujúce dva roky, čo je pravidlami určená čakacia doba, som sa začal poctivo pripravovať. Chcel som si splniť jeden zo svojich snov.“
Nasledovalo množstvo tvrdého tréningu a odriekania. V júli 2009 spolu s Pečenkom vycestovali do Veľkej Británie. Pre nepriazeň počasia však bolo plávanie umožnené len Ivanovmu parťákovi, ktorému sa cieľ dosiahnuť nepodarilo. „Ja som dostal náhradný termín a na miesto činu sa vrátil v septembri. Vtedy už bolo počasie našťastie ustálené, takže som sa smelo mohol pobiť o svoj vytúžený cieľ.“
Strach necítil, očakávanie ho zahnalo do nedohľadna. Nakoniec, Gazdíkova povaha mu ani nedávala šancu. Ak si niečo zaumieni... „Veril som si, veď som mal natrénované. Výborne som na tom bol aj psychicky, pretože zárukou úspechu je len čistá hlava,“ spomínal plavec, ktorý svoj cieľ dosiahol po 43,72 km. Zvládol ich za 13 hodín a 29 minút a stal sa po Makaiovi a Lendackom tretím Slovákom, ktorému sa to podarilo.
V sprievode delfínov
To by však nebol Gazdík, keby prakticky hneď po návrate na Slovensko už nemyslel na novú výzvu. A tak takmer do roka a do dňa sa dostalo na Gibraltársku úžinu. Do španielskeho prístavu Tarifa, mesta vetrov, sa opäť spoločne s priateľom Lacom Pečenkom museli v roku 2010 tiež vrátiť dvakrát. Prvýkrát im do vody nedovolilo vliezť, ako inak, zlé počasie. V septembri už ale úžina, ktorá spája Stredozemné more s Atlantickým oceánom, neodolala. „Tentokrát to ale také ideálne nebolo,“ pousmial sa Ivan. „Plával som proti metrovým vlnám a napil sa dosť morskej vody, z ktorej som aj zvracal. Plávalo sa ťažko, no napokon som to zvládol.“
Pri presune do marockého Bermeja Point zvládol 28,7 km za 6 hodín a 43 minút. Stal sa tak 290. plavcom v histórii, ktorý to zvládol bez neoprénu. Ten totiž Ivan nepoužíva, natiera sa ovčím tukom, ktorý ho chráni pred úrazmi spôsobenými hustou slanou vodou. „Som predsa otužilec,“ skonštatoval plavec a prezradil perličku: „Určitý úsek ma sprevádzala skupina delfínov. Hoci som ich nevidel, až na videu, ich fandenie som vnímal. Bolo to fantastické, určite lepšie ako spoločnosť žralokov, o ktoré tam nie je núdza. Našťastie, zatiaľ neohrozili žiadneho plavca.“
Ach, to počasie
Samozrejme, úspešný plavec, ktorý netají, že po splnení každého svojho cieľa vyronil aj nejakú tu slzičku, po príchode domov opäť čelil otázke – čo ďalej? Na a rad bol na Zürišskom jazere. Medzinárodný maratón, na ktorom sa stretáva špička najmä z celého západného sveta, bol ďalším veľkým lákadlom.
Tohto roku bol z postkomunistických krajín jediným účastníkom práve Gazdík. „Mojim plusom boli aj predchádzajúce výkony, ktoré už registroval aj svet a otvorili mi brány tohto podujatia, na ktoré je možné dostať sa skutočne len veľmi ťažko. Robí sa tam prísny výber,“ prezradil Ivan, ktorý tak v auguste absolvoval ďalších 26,4 náročných km. „Zvládol som to do 12 hodín. Tie pravidlá sú tam náročnejšie, v polovici vás kontrolujú a pokiaľ neplníte určité kritériá, jednoducho vás diskvalifikujú. Mne sa v kategórii Masters nad 40 rokov podarilo dosiahnuť slušný výsledný čas 11 hodín a 26 minút.“
Švajčiarskemu štartu pritom predchádzala aj opätovná misia na La Manchi, kde sa vrátil v júli. Spolu s ďalšou päticou Ľadových medveďov vytvoril tím, ktorý sa kanál chystal pokoriť štafetovým spôsobom.
„Striedali sme sa po hodine, takže zakaždým som päť hodín pauzoval. Bolo to opäť náročné, prakticky celá posádka sme zápasili s nemocou a nepriala nám opäť ani matka príroda,“ povzdychol si Ivan, aby vzápätí usmiaty dodal: „Zvládli sme to ale napokon všetci, takže aj na túto výpravu mi zostanú len hlavne pekné spomienky.“
Neporovnáva, teší sa
Famózny športovec hovorí o svojich splnených snoch s takým pokojom, akoby každý jeden dosiahol v dvadsaťpäťmetrovom bazéne. To, čo má za sebou, je pritom naozaj obdivuhodné a pre mnohých aj nepredstaviteľné. Ivan Gazdík sa v priebehu piatich rokov, nadnesene povedané, zaradil medzi nesmrteľníkov.
Ktorú z úspešných misií si cení najviac? „La Manche bol prvý, no zároveň možno najľahší, pretože som bol v pohode a dostatočne nabudený. Na Gibraltáre to bolo horšie a mal som aj obavy, či to zvládnem, pretože podmienky boli hrozné. So štafetou a pri maratóne, kde ma bolelo aj ľavé rameno, som taktiež zažil špatné počasie, ktoré akoby chcelo skúšať moju odolnosť, čo všetko vydržím. Porovnávať je preto ťažké, no jedno viem isto. Všetko, čo som prežil, stálo za to. Aj tie slzy, ktorými mi cestou v aute po každej výprave došlo, čo som vlastne dosiahol.“
Certifikátov už Ivan Gazdík vlastní niekoľko. FOTO (ARCHÍV IVANA GAZDÍKA)
Slovenské turné
Podobné dobrodružstvá čosi aj stoja, potrebný je silný sponzoring. Zohnať ho na Slovensku je náročné. Gazdík sa aj preto rozhodol, že svoje najbližšie plány spojí so Slovenskom. V prichádzajúcom roku 2012 je pripravený absolvovať akési turné štyroch najväčších slovenských priehrad. Pokoril by rád, samozrejme, po dĺžke, Oravskú priehradu, Liptovskú Maru, Domašu a Šíravu. „Rád by som takýmto spôsobom, aby ma mohli vidieť priamo v akcii, niečo vrátil aj svojim najbližším, rodine, priateľom, ale aj fanúšikom. Samozrejme, dôležité bude zdravie. S tým však, aj vďaka otužovaniu, problém zatiaľ nemám,“ poznamenal s úsmevom.
