ZVOLEN. Keď som bol na prechádzke so svojím štvornohým spoločníkom na hrádzi Hrona smerom na Sliač a prechádzal okolo hustejšie rastúcich stromov pod hrádzou, všimol som si medzi nimi chatrč. Už prvý pohľad napovedal, že tam žijú bezdomovci. Zrazu spomedzi stromov okrem skromného príbytku na mňa hľadí útla detská postava. Zvedavosť mi nedala pokoja, a tak som podišiel bližšie a skúsil jednoduchými otázkami nadviazať rozhovor s malým chlapcom. Ten sprvu pozeral vystrašeným pohľadom, no postupne z neho opadol strach a debata sa rozbehla akosi sama od seba. Zostal som milo prekvapený zo šesťročného Lukáša, aký je slušný. Ani náznakom slova nevypytoval odo mňa peniaze či nejaké sladkosti. Skôr na mňa pôsobil vyrovnane, akoby bol už dávno zmierený s podmienkami života, ktoré mu osud nadelil.
Rozprával mi, že je tam teraz sám a že stráži „dom“, aby k nim nikto cudzí neprišiel. Mám vlastné deti a na život v tejto dobe a okolo seba mám svoj názor, no v tej chvíli akoby sa vo mne niečo ozvalo. Skôr to bol vnútorný nepokoj, ľútosť a smútok nad tým, že takto predsa dieťa nemôže vyrastať. Ako sa naučí aspoň základným hygienickým návykom bez tečúcej vody a sociálneho vybavenia. Ako dokáže žiť bez chladničky, rádia či televízora, keď nemá ani elektriku. Prvýkrát som mal možnosť zblízka vidieť niečo také na vlastné oči a o tom, čo som sa od Lukáša dozvedel, som ešte dlho rozmýšľal. Rozprával som o tom svojej sedem a pol ročnej dcére, ale jej neveriaci pohľad mi napovedal, že si také niečo nevie ani predstaviť.
Odvtedy prešlo pár týždňov a Mikuláš k nám priniesol o jeden balík navyše. Pre niekoho je to možno maličkosť, no ja vedel, komu táto maličkosť urobí radosť. Zobral som teda svoju dcéru a spolu sme išli zaniesť mikulášske prekvapenie malému Lukášovi. Paradoxne sme pred drevenou chatrčou zostali prekvapení my, keď nás spolu s Lukášom privítal aj jeho deväťročný brat Tomáš. Po krátkej chvíli ich nesmelého pozorovania nabrali chlapci odvahu a pustili sa s nami do debaty.
Zhovorčivosť im nechýbala, veď Lukáš si ma pamätal z nášho prvého stretnutia, hoci odvtedy uplynulo niekoľko týždňov. Keď chlapci s prekvapením zistili, prečo sme prišli, bolo na nich vidieť úprimnú radosť z toho, že im chcú mikulášsky balíček darovať cudzí ľudia. Ich skromné správanie nám hneď napovedalo, že s rozdelením sladkostí z balíka nebudú mať žiadny problém. Bolo chladno a chlapci boli oblečení iba v tričkách a pančucháčoch, no tvrdili nám, že im nie je zima a že si „doma“ zakúria drevom. Smutno, hoci sú vzdialení a osamotení od mesta, im vraj nie je, pretože sú spolu a majú psa a mačky, s ktorými sa môžu hrať.
Starší Tomáš povedal, že chodí do školy a keď si chcú kresliť, čítať či robiť domáce úlohy, tak si jednoducho zapália sviečku. Ani tmy sa vraj neboja, lebo sú tam s nimi večer rodičia a stráži ich pes. Aj keď nám ich s dcérou bolo ľúto, z ich rozprávania sme mali pocit, že sú spokojní a svojím spôsobom aj šťastní. Koľko rokov takto žijú, nám nevedela povedať ani ich teta, ktorá tiež neskôr podišla k nám spopod stromov.
Už teraz máme dlhé večery, zima je ešte len pred nami, prídu mrazy a napadne sneh. Na otázku, ako to zvládnu do jari, iba nenápadne kývli plecami a nastalo smutné ticho. Ťažko je súdiť niekoho za to, že v takýchto podmienkach vyrastajú na Slovensku deti, že nepoznajú teplú tečúcu vodu alebo si v tme nemôžu zapnúť svetlo. Za takéto niečo by sa mala zodpovedať úplne iná skupina verejných činiteľov na Slovensku. Ale tí, pokiaľ nemajú z pomoci pre nich zisky, budú naďalej o všetkom iba naprázdno rozprávať.
Po takomto stretnutí si však človek uvedomí jednu základnú vec - aké sú niektoré problémy „nášho“ života v porovnaní s ich problémami bezvýznamné. To ma iba utvrdzuje v tom, aby sme sa na mnohé z nich pozerali s nadhľadom.
Autor: Peter Košík
