Kolískou môjho priateľa, panelákového suseda Jaroslava Krnáča, je kraj pod básnikom ospievanou Poľanou. Svetlo sveta uzrel v čase, keď Hriňová, jeho rodisko, bola ešte rázovitou lazníckou dedinou plnou spevu, tanca, ľudovej muziky. Tohto môjho suseda často navštevuje múza. Zdôveril sa, zaklope vraj na jeho vnútorné dvierka najčastejšie vtedy, keď ho ovláda smútok a pochmúrna nálada, aby ho potešila. Zaklope, aj keď je nahnevaný, aby ho upokojila. Provokuje, núti ho premýšľať, myšlienky obrusovať, bojovať so slovom, tvoriť rýmy, skladať básne.
A výsledok? Neuveriteľných päť básnických zbierok Lazník, Vrchár, Neboj sa myslieť, Milenci zeme a Liatovce. K tomu ešte jedno prozaické dielo Vlčia mať. S hlbokým myšlienkovým ponorom do duše človeka vymodeloval vo všetkých svojich skladbách pekné básnické obrázky s bohatým estetickým účinkom.
Hoci nemá vyššie vzdelanie, jeho myšlienkový obzor a bohatá slovná zásoba mu umožnili vstúpiť do boja s veršom a rýmom a vytvoriť tak hodnotné umelecké dielo.
Opisuje v ňom detstvo prežité v lone prekrásnej podpolianskej prírody, život mládenca odchádzajúceho do neznámeho sveta, zobrazil tvrdý život lazníkov, dobrých a láskavých ľudí žijúcich v chalúpkach roztrúsených po strmých stráňach Poľany. Smúti za lazníckou idylou, ktorá sa z opustených domčekov pomaly vytráca. Zameral sa aj na život nášho uponáhľaného súčasníka. Všetci sa náhlime a nevieme kam, tvrdí v jednej zo svojich básní. To všetko prináša odcudzený svet, chladné vzťahy, nedostatok lásky. Pri čítaní jeho veršíky pohladia dušu a mnohí z nás nájdu v nich ako v zrkadle svoj obraz.
