HRIŇOVÁ. O medveďoch vie rozprávať tak pútavo, že by ste ho počúvali dlhé hodiny. S našou najväčšou šelmou sa už stretol mnohokrát. Zaujíma ho všetko, čo s nimi súvisí.
„Kedysi boli medvede takmer vyhubené, dnes sú premnožené,“ hovorí Ján Poláček, lovec bez pušky. Do lesa chodí vyzbrojený kamerou a fotoaparátom už viac ako desať rokov. Medvede prirovnáva ku svojej životnej láske, Poľanu tiež. „Zamiloval som si ju od prvej chvíle, ako sme sa sem prisťahovali v 60. rokoch,“ hovorí sympatický milovník prírody. Pred tromi rokmi sa presťahoval do Piešťan. Do kraja pod Poľanou sa však vždy rád vracia.
O medveďoch vraj majú ľudia skreslené predstavy. „Niekedy sa o to pričinia aj novinári. Mackovia nie sú vražedné šelmy, sú veľmi plaché. Samozrejme, treba mať pred nimi rešpekt a v lese je potrebné dodržiavať určité zásady,“ hovorí a zároveň prízvukuje, že medvede sú premnožené. „Staré jedince potom vytláčajú zo svojho revíru mladšie a tak je potom možné, že macka vídavať aj na miestach, kde ste ho nikdy predtým nevideli. Tlačí sa k ľudských obydliam, ba tohto roku dokonca behal aj po uliciach Lučenca.“
Natočil stovky filmových záberov
Priatelia ho zvyknú volať aj slovenský „grizzly man“. Ak by ste uvideli jeho zábery, pochopíte prečo. Niektoré medvede boli od neho vzdialené len niekoľko metrov. Dokáže na ne, maskovaný za stromom a s kamerou v ruke, čakať dlhé hodiny. So zatajeným dychom počúva každučké šuchnutie. „Najväčšie kusy, ktoré som videl a nafilmoval, mali hmotnosť aj tristo kíl. Tu v okolí Poľany je ich niekoľko. Bolo to raz na jeseň, keď som zbadal veľkého medveďa. Bol hladný a pri potrave, ktorú objavil, bola medvedica s dvomi mláďatami. Akonáhle ho matka zacítila, stiahla sa. Stáva sa totiž, že starý medveď zaútočí aj na medvedie mláďatá. No vraj len na cudzie,“ vysvetľuje zálesák.
Svoju záľubu k prírode zdedil po starom otcovi, ktorý bol poľovníkom. „Ale môžem za ňu vďačiť aj svojmu otcovi, Ten sa v 50. rokoch stal nepriateľom štátu len preto, že mal svoju firmu. Dostal sa na šesť rokov do väzenia. Pochodil Jáchymov i Příbram. Potom mal zákaz na desať rokov vrátiť sa domov do Brezovej pod Bradlom. Tak sme sa usadili tu pod Poľanou. No vidíte, všetko zlé je na niečo dobré. V týchto lesoch som kadečo preskákal. Chvíľu som bol dobrovoľným strážcom chránenej krajinnej oblasti Poľana. Robil som na družstve aj piekol chlieb. No vždy som sa najradšej túlal po lese,“ priznáva Ján. Filmovanie je pre neho koníčkom, ktorého sa tak skoro nemieni vzdať. Doteraz natočil stovky filmových záberov o medveďoch. Poľana je ich výskytom známa. Je ich tu vyše štyridsať.
Nikdy nie ste si istý
Jeho záľuba má v sebe poriadnu dávku adrenalínu. „Niekedy sa treba k zvieraťu priblížiť len na dvadsať metrov. Nikdy nemáte istotu, či vás dravec bude akceptovať. Ja na svoje vychádzky do lesa za mackami nosím vždy tie isté šaty. To preto, aby poznali môj pach. Niektoré zábery sa dajú urobiť aj z bezpečnejšieho miesta, napríklad zo stromu. Tie najcennejšie však získate, keď sa skrývate v húštinách, za stromom či v poraste. Medvede sú plaché. Najviac aktívne sú za súmraku, v noci alebo skoro ráno. Neradno ich prekvapiť. Preto napríklad hubárom radím v lese rozprávať sa či klepkať palicou po stromoch. Medveď sa nechce s človekom stretnúť, no keď ho prekvapíte, môže byť nebezpečný. Viac rokov som filmoval jedného medveďa, ktorý bol dosť agresívny aj na svojho brata,“ hovorí Ján.
„V období párenia, keď medvede hľadajú medvedice, ich môžete zazrieť aj cez deň. To, že medvede sú ťarbavé, je len mýtus. Sú ohromne rýchle, vedia vyvinúť aj šesťdesiatkilometrovú rýchlosť. Bežať pred ním nemá zmysel. Dobehne vás,“ tvrdí Ján.
Niektorým svojim medveďom dáva aj mená. Spomína na Jerguša, s ktorým sa stretol minimálne desaťkrát. „Raz sa mi stalo, že som v lese pri kamere zaspal. Jerguš sa ku mne priblížil na krátku vzdialenosť aj napriek tomu, že som veľmi hlasno chrápal. Takto nás našiel môj kamarát, ktorý ma odfotil spiaceho spolu s medveďom,“ hovorí Ján a spomenie aj Alfréda Veľkého, velikánskeho medveďa, pred ktorým mali menšie jedince ozajstný rešpekt.
Kadávery zakázali
Ak má medveď šťastie, nikto ho nezastrelí a má relatívne pokojný život, môže sa dožiť až tridsiatich rokov. Medvedica svojich potomkov privádza na svet začiatkom roka.
„Na Slovensku máme okolo deväťsto medveďov, možno aj viac. Presný počet nevieme, existujú len odhady. Toto číslo je vysoké. U nás nie sú také lesy ako na Aljaške. Medvede sú naozaj premnožené. Slovensko je malé, na naše pomery by úplne stačilo takých šesťsto kusov. Pri regulačných odstreloch sa väčšinou likvidujú len medvede nižšej hmotnosti. No neraz sa kvôli prísnym kritériám povolená kvóta odstrelu ani nenaplní, pretože medveď do lokality, kde je povolený odstrel, nepríde. V minulosti sa medvede mohli vábiť aj na kadávery, teda na mŕtve zvieratá. No potom takého návnady zakázali. Vraj pre mor a besnotu. Povolili sa len rastlinné návnady. Nie je to podľa mňa rozumné. Medveď má v lese dostatok rastlinnej potravy. Ľahšie ho nalákate na mäso ako na kukuricu. A ja som o žiadnom besnom medveďovi nikdy nepočul,“ hovorí lovec bez pušky.
Sú to králi hôr
V lese na strach nemyslí. Vášeň je silnejšia ako možné obavy o život. „Filmovanie ma baví. Samozrejme, že občas pomyslím aj na to, čo by sa mohlo stať, keby... No na takéto myšlienky pri pohľade na našu najväčšiu šelmu rýchlo zabudnem. Za tie roky som medvede spoznal celkom dôverne. Mám pred nimi rešpekt, ale nebojím sa ich,“ hovorí Ján.
„Raz som jedného stretol naozaj nečakane. Prekvapil ma. Stál len niekoľko metrov odo mňa. Pozreli sme sa na seba a potom sme obaja pomaly odkráčali každý svojou cestou. Hovorí sa, že medveďovi netreba hľadieť do očí. Neviem, prečo sa to traduje, ale rešpektujem to. Snažím sa čo najviac splynúť s prostredím, aby som získal tie najkrajšie zábery. Tu na Poľane sú minimálne tri dominantné medvede. Majú vyše tristo kíl a sú to ozajstní králi hôr.“
