ZVOLEN. Ako pracovník ŽOS-ky dostal začiatkom deväťdesiatych rokov Dušan Špalek po dvadsiatich štyroch rokoch práce výpoveď. A po dvadsiatich rokoch manželstva sa rozviedol. Čas veľkých zmien sa začal.
Mladé Slovensko, tak ako aj iné štáty, vyslalo svoje jednotky do Juhoslávie, ktorá sa zmietala vo vojnovom konflikte. Armáda hľadala dobrovoľníkov a Dušan neváhal. Bol bez práce aj bez manželky. Dlhoročný mechanik zo ŽOS-ky pracoval chvíľu ako masér a táto skutočnosť bola ďalším plusovým bodom pri ceste na misiu.
Dvadsať rokov daroval krv, aby sa dostal k striebornej Janského plakete. Na tie ostatné, od armády, potreboval podstatne menej času – čas, ktorý prežíval o to intenzívnejšie.
Cigarety robili zázraky
Príprava bola náročná. „Disciplína, dochvíľnosť, zručnosť... Každého preverovali zo všetkých možných strán, k tomu sme dostali rýchlokurz vojenskej angličtiny,“ povedal Dušan Špalek.
Po šiestich týždňoch prišlo vyhodnotenie pred komisiou. Príprava zahŕňala nielen sebaobranu, ale napríklad aj štúdium histórie krajiny, do ktorej ich pripravovali. Až 500 rokov dozadu. „Z toho nám vychádzalo, čo môžeme a čo naopak nesmieme,“ dodal.
„Nekompromisnosť a rozhodnosť sú vlastnosti, ktoré človeku pomáhali, dôležité ale bolo nestarieť sa do ich polemík,“ dodal.
Viera a láska k rodnej zemi sú na Balkáne mimoriadne silné. A život cudzinca v prostredí, kde sú tri znepriatelené strany, bol o to zložitejší. Srbi, Chorváti a Moslimovia sa navzájom nenávideli. „Kým nás nepoznali, nedôverovali nám. Až keď som ústa otvoril a oni zistili, že som Slovák,“ dodal vojnový veterán.
Na to, aby sa s ľuďmi dokázali ako-tak zblížiť, boli najlepšie cigarety. „Dáš mu jednu, porozprávate sa, pri druhej už ste kamaráti a po tretej idete aj na pohárik,“ zasmial sa veterán.
Cigarety robili veľké zázraky, viackrát mu doslova zachránili život. Vždy nosil vychádzkové a pracovné cigarety. Pracovné rozdával na vojenských stanovištiach ozbrojencom všetkých bojujúcich strán, vychádzkové si bral so sebou, keď išiel do mesta v civilnom oblečení.
„Kto sa bojí, nezájde nikde,“ hovorí podchvíľou, no vzápätí akoby si protirečil: „Keď sa ale naučíte báť, prestanete sa báť. Potom ide s vami odvaha a riadite sa intuíciou.“
Od júna do septembra boli štyridsaťstupňové horúčavy, slabé zásobovanie domáceho obyvateľstva ich nútilo k zúfalým krokom.
„Za kartón vody by vám Moslim ponúkol aj vlastnú ženu, za kartón cigariet by vám ju nechal aj na celú noc. Zdôrazňujem, že Moslim,“ dodal.
Služba na vode
Slovenský ženijný prápor sa staral o obnovu ciest a zničených mostov. Cestou života nazvali komunikáciu, na ktorej slúžil. Krajina bola závislá od zahraničnej pomoci, po ceste prešlo denne aj dvesto kamiónov. Niekoľko zničených mostov nahradili pontónmi.
Kde bola v tej chvíli vojna? „Všade okolo nás,“ povedal. Slovenskí ženisti iba pracovali, ochranu im robili španielski vojaci. Už prvý deň v misii bol náročný. Mladý španielsky vojak si nevšimol označenie mínového poľa a vošiel doň. „Videl som, ako ho roztrhalo. Bolo to strašné. Nemohli sme mu už pomôcť. Veď ten človek nikomu nič neurobil.“ Smrť bola blízko počas celej misie.
Popri stavbe mostov robil veliteľa motorových člnov, no uplatnil sa aj ako masér. Služba na vode bola jednou z najriskantnejších, za ňu dostal aj medailu. „Tam ma nikto neochraňoval. Srbi a Chorváti si robili naschvál a tu a tam občas aj nám vystrelili ponad hlavy. Každá strana mala svojich ostreľovačov pripravených zasiahnuť cieľ. A čln na vode bol ľahkým cieľom. Tridsaťkilovú nepriestrelnú vestu nosil Dušan málokedy. Prekážala mu, tak ako aj samopal, ktorý väčšinou nechával na základni. Aj tak by mu veľmi nepomohol.
Znepriatelené strany na seba útočili medzi treťou a piatou ráno. Najčastejšia smrť – podrezanie. Podľa spôsobu podrezania sa dalo rozoznať, či nôž držal v rukách Srb, Chorvát alebo Moslim.
Vojnový veterán
Prvý žold v dolároch a uniforma dokázali človeka zmeniť. Aj keď naši dostávali zo všetkých zúčastnených krajín najmenej, 998 dolárov, bolo to podstatne viac, ako si mohol vtedy zarobiť na Slovensku. Doma navyše dostával vojenský plat, v závislosti od vzdelania a hodnosti.
Nakupovali väčšinou iba vo vojenských obchodoch, po predložení vojenského preukazu mal 30-percentnú zľavu. Kartón cigariet vyšiel napríklad dva a pol dolára, kartón slovenského piva šesť a pol dolára. „Alkoholu som sa snažil vyhýbať, aj keď ten psychický tlak bol veľmi veľký. Prežiť, to áno, ale za triezva,“ doplnil.
Keď prišiel po piatich mesiacoch na dovolenku do Zvolena, nevedel sa vynadívať. Tváre žien boli namaľované a domy stáli. To si uvedomil ako prvé. Žiadne reči o vojne a smrti.
Preukaz vojnového veterána dostal v roku 2006. A tento rok v septembri dostal od nášho ministerstva obrany odznak „vojnový veterán“. Čo z neho má? Nič! Žiadne úľavy, žiadne výhody... Ani len lacnejší lístok na MHD.
A prečo to všetko? Možno aby sme nezabudli. A možno aj preto, že už túto stredu má Dušan šesťdesiatku a v sobotu sa druhýkrát žení.
