Detva dala Slovensku prvú bryndziareň a prvého námorného kapitána, tvrdé nátury Detvanov formovali lazy, vraví v rozhovore o histórii Detvy šéfka tamojšieho múzea.
Pochádzate z Horehronia, ale už 15 rokov žijete na Podpoľaní. Ako vás tu prijali?
Detvania sú na svoj pôvod pyšní, v tomto smere často dosť nekompromisní, ale v mojom pôsobení to nehralo žiadnu rolu. Nemám teda negatívne skúsenosti, hoci pravdou je, že domáci otázky typu „odkiaľ ste, koľko tu žijete“ a podobne, kladú „prisťahovalcom“ pomerne často. Spovedal ma tu už všelikto, dnes však toto miesto pokladám za môj domov.
Dvadsať rokov ste učili. Hovorí sa, že jednou z príčin, prečo deti nemajú pozitívny vzťah k histórii, je aj to, že hodiny sú nudné, plné memorovania dátumov a udalostí bez možnosti dávať veci do súvislostí. Je to pravda?
Vyjadriť sa môžem len k obdobiu, keď som učila. Žiaľ, vtedy to tak bolo. Ak chcel učiteľ dodržiavať povinné osnovy a zároveň spraviť hodiny dejepisu príťažlivými, mal čo robiť. Vždy som sa to žiakom snažila spestriť, ale ak to má niekto robiť naplno a každý deň, musí vypustiť iné, povedzme súkromné aktivity či záujmy. Na druhej strane, ak sa chce, ide to, hoci na vyučovanie dejepisu neboli v niektorých ročníkoch ani len učebnice.
Rozumiem správne, že zle nastavené sú osnovy, teda samotný systém?
Áno, aspoň v rokoch, keď som učila ja. Učiva bolo obrovské množstvo, často zbytočného. Ak navyše nemáte kvalitné knihy, žiakom musíte veľa vecí klasicky nadiktovať alebo poskytnúť v inej forme – prezentáciami, návštevami múzeí, exkurziami a podobne. Výsledkom potom bolo, že vás šialene tlačil čas, lebo dobu strávenú vonku ste stihli nahradiť len ťažko. Nevhodný bol teda samotný princíp nastavenia predmetu. Od môjho odchodu zo školstva som síce zachytila isté zmeny, neviem však, či smerujú ku kvalitnejšiemu vyučovaniu.
Predpokladám, že za vaším odchodom zo školstva teda bola aj frustrácia.
Povedzme to tak, že som za katedrou strávila dosť rokov, aby som už pociťovala túžbu po zmene. To nie je len o osnovách a samotnom vzdelávaní, ale aj o tlaku rodičov, žiakov... Postupne zo mňa opadávali všetky pôvodné ideály, mnohé veci boli inak, než som si predstavovala. Naďalej som však chcela ostať v odbore, ktorý som vyštudovala, a zároveň ostať v kontakte s deťmi, hoci iným spôsobom. Prihlásila som sa preto na konkurz do múzea.
Najskôr Kelti, potom Rimania a nakoniec Germáni Čo dnes vieme o osídľovaní Podpoľania?
Množstvo informácií o najstaršom období osídľovania regiónu máme z archeológie. Nálezy svedčia o tom, že v katastri Detvy sa človek sporadicky objavil už v závere staršej doby kamennej. Bezpečne doložené trvalejšie osídlenie sa začína v neskorej dobe bronzovej, teda v 10. až 8. storočí pred naším letopočtom. Najvýraznejšou archeologickou lokalitou osídlenou už v tomto období je hradisko Kaľamárka.
Kto tam bol prvý?
Prvým známym národom, ale až v dobe železnej, boli Kelti. Šlo o majstrov remesiel a divokých bojovníkov s množstvom bohov a záhadných obradov. Ich pravlasťou bolo územie medzi Alpami, Šumavou a Rýnom, odkiaľ obsadili časť Nemecka a Francúzska, Belgicka, silné zastúpenie mali vo Veľkej Británii. Európou prechádzali v mohutných vlnách, pričom všade nechávali svoje kultúrne stopy. Archeologický výskum v tejto lokalite v 80. rokoch minulého storočia priniesol informácie, že tu, na prirodzene vyvýšenom mieste, bol v troch rôznych časových obdobiach vybudovaný obranný val. Druhý v poradí patrí práve Keltom.
Ak máte predplatené Piano, prečítajte si už dnes rozhovor s indickým podnikateľom Sanjay Kumar Raiom. Naše zdravotníctvo prirovnáva k africkému Kongu, tvrdí, že naši úradníci chcú úplatky, a že v cestovnom ruchu sú Slováci negramotní.
Celý rozhovor Karola Sudora (do 15.11. piano)
Čo zanechali na Podpoľaní?
Priniesli kultúrnu a hospodársku revolúciu – výrobu predmetov na hrnčiarskom kruhu, výrobu skla. Svedčia o tom nájdené fragmenty sklených náramkov aj na samotnej Kaľamárke. Dokázali spracúvať železnú rudu či odlievať bronz, najvzácnejšie z tohto obdobia sú meče a krátke kopije. Množstvo keramických úlomkov, žarnov na mletie obilia, spony na odevy, prasleny a ďalšie predmety bežného života svedčia o tom, že tu boli reálne usídlení.
Dokedy sa tu zdržali?
Keltské osídlenia u nás na prelome letopočtov devastovala nastupujúca rímska ríša. Smolou Keltov bolo, že nikdy nevytvorili jednotný štát, vďaka čomu boli zraniteľnejší. Vojny a zmena celkovej geopolitickej situácie v tom čase jednoducho vyniesli navrch Rimanov.
Tí však mali neskôr problém s Germánmi.
To už ale prechádzame do nášho letopočtu. Ich vojny s Rimanmi nám pritom priniesli len krátky germánsky exkurz v podobe príchodu Kvádov niekedy medzi rokmi 350 až 450. Po ich odchode, žiaľ, nasleduje informačná diera, ktorá sa zapĺňa len pomaly. Šieste až ôsme storočie je vyslovene hluché, chýbajú akékoľvek nálezy. Nejaké vedomosti máme o období Veľkej Moravy v 9. a 10 storočí, keď Kaľamárka nakrátko ožila Slovanmi a vznikol nový a zároveň posledný obranný val. O ďalšom osídlení blízkeho okolia v období do 14. storočia vieme relatívne málo.
Príkaz na vznik Detvy dal Csáky Aj v Banskej Bystrici sa to začalo riadne hemžiť až v 13. a 14. storočí po príchode baníkov.
Náš kraj s ňou spočiatku ako s banským mestom nemohol súperiť. Dejiny Detvy sa vtedy ešte jednoducho nezačali písať. V 14. storočí však už stál neďaleký Vigľašský zámok. Niektorí historici síce hovoria o 13. storočí a križiakoch, na to však nemáme priame dôkazy. Najskôr to bol poľovnícky zámok, oddychové sídlo panovníkov, ktoré vybudoval Ľudovít Anjou. Neskôr sa tam síce vystriedalo viac pánov či kastelánov, stále však bol v kráľovských rukách. Radovánky tam trávili panovníci ako Žigmund Luxemburský či Matej Korvín. O kráľovi Matejovi tu kolujú početné povesti, stačí si spomenúť, ako bol zidealizovaný v Detvanovi Andreja Sládkoviča, alebo ako ho podľa povesti detviansky bača učil správne jesť halušky na salaši.
V 17. storočí však zámok prešiel do súkromných rúk.
Áno, kráľ Ferdinand II. ho predal zemepánovi Ladislavovi Csákymu. A ten, keďže chcel tento kraj osídliť, vydal príkaz na založenie Detvy. Existuje o tom listina z roku 1638, v podstate ide o prvú písomnú zmienku o vzniku Detvy.
Ako vzniká mesto na príkaz? Človek by si myslel, že osídlenia vznikajú prirodzene.
Všetko malo svoju postupnosť a dôvody. Táto oblasť bola vtedy pomerne izolovaná. Detva sa totiž v rámci Zvolenskej kotliny nachádza severnejšie, pričom južnejšie už fungovali viaceré osady aj mestečká. Csáky to využil a založil poddanskú obec, lebo chcel mať z toho územia aj nejaký úžitok. Masívne sa tu klčovali lesy, ťažilo drevo a pálilo drevené uhlie, navyše Csáky ešte zachytil takzvanú valašskú kolonizáciu. V 17. storočí na to nadviazala kopaničiarska kolonizácia, keď sa ľudia usídľovali na okolitých lazoch. Splynutím týchto skupín s pôvodným obyvateľstvom vlastne vznikli sebavedomí Detvania.
Valasi prichádzali z Balkánu?
Zjednodušene sa dá povedať, že áno, bol to však dlhodobý proces, pričom kočovní valasi svojím presunom postupne naberali aj ďalšie etniká v krajinách, ktorými prechádzali. V Detve už tvorili valaskú skupinu najmä ľudia z územia dnešného Slovenska. Slovo valach pritom stratilo pôvodný etnický charakter a nadobudlo skôr význam ako profesia. A to nie hocijaká, ale vážená. Neosídlené územia pre nich predstavovali dobré podmienky na pasenie vysokohorských stád oviec kvôli produkcii mlieka, kým nížinné ovce sa chovali najmä na mäso.
Katolícka viera na príkaz Z čoho pochádza názov Detva?
Existuje viac vysvetlení. Najtradičnejšie znie, že názov vznikol ako odpoveď na otázku grófky Csákyovej. Pýtala sa, ako postupujú lokátori, teda poverení ľudia za osídlenie. Odpoveď znela, že tých domčekov je „kde jeden, kde dva“. Druhá možnosť je, že pojem Detva je zo slova deti, detváky. Môže to tak byť, keďže sem prichádzali najmä mladí ľudia s malými deťmi. Alebo žeby mládež, teda detva, utekala v časoch tureckých výbojov do ťažko prístupných lesov? Sú aj viaceré ďalšie výklady. Inak do tých časov na lazoch a v širokom okolí roztrúsená Detva sa do akéhosi jadra, teda námestia, centralizovala až v roku 1662, keď sa tu postavil prvý kostol.
V Detve žijú najmä katolíci, ale 17. storočie sa vyznačovalo aj pomerne veľkými náboženskými nepokojmi.
Áno, okrem tureckej hrozby v 17. storočí tu rezonovala reformácia aj protireformácia, respektíve s tým súvisiace stavovské povstania. Očová a Zvolenská Slatina boli evanjelické, zemepán Csáky však ako katolík vydal príkaz, aby sa Detva vo viere vydala katolíckym smerom. Koniec koncov, vďaka tomu si mohol upevniť aj vlastnú pozíciu.
Takže osídlenie aj viera na príkaz?
Áno, obe veci boli cielené, spomeňme si len na známu vetu – čie panstvo, toho náboženstvo.
Tvrdé nátury Detvanov formovali lazy Ľudia na lazoch dokázali byť sebestační?
Roztrúsený spôsob života na samotách a odtrhnutosť od civilizačných centier vždy prinášajú aj istú samostatnosť. Ľudia boli nútení prakticky všetko si vyrobiť sami – od zhotovenia obuvi a odevu až po stavbu príbytkov. Živili sa ovčiarstvom, spracovaním dreva, neskôr dokonca začali vyrábať a predávať šindle. V roku 1811 Detva dostala privilégium mestečka, takže štyrikrát ročne sa tu mohli konať jarmoky, kde sa dal predávať aj dobytok. Priemysel tu až do 20. storočia prakticky nejestvoval. Na druhej strane, práve vďaka tomu všetkému vznikli tradičné remeslá a rázovitý folklór.
Čím si vtedy ľudia krátili dlhé chvíle?
Najmä prácou s drevom, toho bol naozaj dostatok. Vyrábalo sa z neho domáce náradie, riad, zariadenie príbytkov – postele, kolísky, hudobné nástroje ako fujara a píšťaly, ale aj typické drevené kríže. V každom predmete sa snúbilo praktické s estetickým. Dnes si v obchode kúpite črpák len na estetické, nie praktické účely. A čo muži vedeli pretaviť do dreva, to ženy prenášali do výzdoby krojov. Tie isté vzory, tie isté ornamenty. Vedeli pracovať s prútím, hlinou, kožou, rozumeli prakticky každému materiálu.
Keď sa povie Detva, mnohí si hneď vybavia krátke košele a holé bruchá. Niektoré mýty hovoria, že ich museli mať krátke, aby si nemohli schovávať nakradnuté veci, sú však aj uveriteľnejšie vysvetlenia. Čím je ten kroj charakteristický?
Variant s kradnutím je asi najznámejší, druhé a vierohodnejšie vysvetlenie je také, že vtedajšie pásy plátna boli dané šírkou krosien, respektíve brda. Ľudia plátno iba prehli napoly, urobili výstrih na hlavu a ruky, a košeľa bola hotová. Kroj sa inak u mužov skladal aj z čiernej súkennej kabanice, trojprackového opaska, či klobúčika s nízkou strieškou, na ktorom je retiazka. Počet retiazok a bohatá výzdoba košele signalizovali majetkový status nositeľa. Široké gate zase držali na šnúrke, takže bez opasku sa vlastne žiadny chlap nešiel biť, inak by mu spadli. Opasok sa tak stal aj symbolom toho, že kto ho mal, mohol byť drzý v krčme. Pre zaujímavosť, opasky na Liptove mali päť praciek.
Dnes ľudia nosia ponožky, čo nosili Detvania v krpcoch?
Onuce. Tie boli z ľanových pásov, krpce zase z kože. Aby dlho vydržali, udržiavali ich tak, že ich poctivo natierali rôznymi mastičkami.
Spomínali ste bitky v krčme. O východniaroch, Oravcoch, Liptákoch, Detvanoch, ale aj o iných zaznieva, že majú v sebe obrovskú vzdorovitosť, že sa vedia riadne pobiť a vypiť si. Túto črtu formovali tvrdé životné podmienky?
Niet pochýb, že tvrdé nátury Detvanov vznikali na lazoch, kde bol život všelijaký, len nie jednoduchý. Museli sa postarať o seba, o rodiny, dreli od rána do večera, boli odtrhnutí od života dole v meste či dedine. Vďaka tvrdej práci však boli dobre stavaní aj fyzicky. K týmto motívom ako k inšpirácii siahali rôzni maliari či spisovatelia, dokonca predstava Detvana sa po čase stala akýmsi stelesnením slovenskosti. Na druhej strane tá tvrdosť prinášala aj hašterivosť, vŕtanie do druhých či bitkárstvo. Ľudia hľadali útechu v alkohole všade, kde sa žilo ťažko, vôbec to nie je len doména Slovenska.
Valašku si dnes väčšina spája s Jánošíkom a Terchovou, teda so zbíjaním. Je to správna predstava?
Ani nie, bežná bola aj v Detve, šlo o vážnu potrebu pre život. Dnes je síce len exponátom v múzeách či nevyhnutným vybavením vo folklórnych súboroch, vtedy však bola bežnou výbavou nielen salašov. Strážiť ovce, prebiť sa cez lesy, krovie, nebáť sa medveďa, vlka, machrovať na zábave alebo predviesť sa pred dievčatami... Mala naozaj mnohoraké využitie. Keď sme už pri Jánošíkovi, neraz zavítal aj na Podpoľanie. Svedčia o tom mnohé povesti, napríklad tá o jeho milej Katruške, zhodenej do priepasti. Každý vŕšok a nejedna jaskyňa na okolí vraj skrývajú jeho poklady.
Ktoré posty vo vtedajšej hierarchii sa považovali za najváženejšie?
Právomoci vo finančných, v drobných susedských či rodinných majetkových sporoch mali richtári, takže určite oni. Ďalej sem patril hajtman, teda podrichtár, ktorému pomáhali takzvaní „prísažní“, respektíve boženíci. Tých bolo obyčajne dvanásť, tvorili mestskú radu. Dôležité posty zastávali aj učiteľ, notár a kňaz.
J. J. Thurzo na lodi Hieronymi v roku 1911
Prvá bryndziareň, prvý námorný kapitán zo Slovenska V Detve vznikla prvá bryndziareň na Slovensku. Ešte stojí?
Postavená bola v roku 1787. Bryndza sa síce už predtým vyrábala na salašoch, ale nebola podchytená manufaktúrne. Ako prvá sa tomu začala venovať rodina Vagačovcov, ktorá pochádzala zo Starej Turej. Žiaľ, budova prvej bryndziarne už nestojí, ale historicky jedinečný je ich neskorší rodinný dom s bryndziarňou postavený na začiatku 20. storočia. Ján Vagač razil heslo „s poctivosťou najďalej zájdeš,“ a keďže sa ho držali aj jeho nasledovníci, ľudia na tú rodinku dodnes spomínajú v dobrom. Koniec koncov, so svojimi kvalitnými výrobkami prerazili nielen doma, ale aj v Budapešti, vo Viedni či v zámorí.
Niektoré zdroje však uvádzajú, že prvú bryndziareň mali Molecovci.
To bola tiež významná rodina zo Starej Turej.Dokázateľným faktom však je, že výrobu spustili až o desať rokov neskôr, a to vo Zvolenskej Slatine. Vagačovcom po roku 1948 nový režim výrobu znárodnil, potomkovia sa roztrúsili po svete. S niektorými sme však v kontakte.
Detva vraj dodala svetu aj prvého námorného kapitána zo Slovenska.
Je to tak, hoci táto informácia je pomerne neznáma. Narodil sa v roku 1882 a volal sa Július Juraj Thurzo.
Vieme, ako sa dostal na moria?
Áno, vďaka jeho knihe s názvom Po svetových moriach, ktorá vyšla až po jeho smrti. Sám vravel, že zaúradovala možno náhoda, možno šťastie, možno túžba po mori. Zo svojich ciest si robil pomerne podrobné zápisky, mal skvelý literárny talent, takže knihu vrelo odporúčam. Študoval v Taliansku, praxoval na plachetniciach, a po absolvovaní všetkých skúšok získal v roku 1906 diplom námorného kapitána. Tento život nebol ľahký, šlo o 24-hodinovú a pomerne zle platenú prácu, spojenú so strádaním na mori. Neskôr ako jeden z mála ľudí tvoriacich posádku prežil aj stroskotanie. Jeho vnuk Igor Thurzo a vnučka Fedora ho opisujú ako úžasného a srdečného človeka, ochotného kedykoľvek pomôcť, hoci aj poslednému prístavnému robotníkovi s odnesením ťažkého vreca kávy. Pozitívne sa o ňom vo svojich zápiskoch vyjadrujú aj mnohí námorníci. Plavil sa prakticky okolo celého sveta, slovom aj písmom ovládal 10 jazykov.
J. J. Thurzo s dôstojníkmi na lodi Hieronymi v roku 1911
Obišla Detvu vysťahovalecká vlna?
Ani nie. V 19. storočí sa mnohí presunuli na dolnú zem, teda na územie bývalej Juhoslávie, kde zabrali miesta, z ktorých odišli Turci, v 20. storočí sa zase mnohí presťahovali za prácou do zámoria.
Dve výstavy vaše múzeum venovalo partizánskej prehliadke, ktorá sa v Detve konala počas druhej svetovej vojny. O čo šlo?
Bola to jedinečná udalosť, jediná partizánska prehliadka počas celého SNP. Konala sa prvého októbra 1944 v krátkom čase oddychu po ťažkých bojoch v Strečne, keď sa sem stiahli partizáni zo Slovenska, Česka, Francúzska a Ruska. Z fotografií a archívnych dokumentov vieme, že na čele oficiálnej delegácie boli hlavný veliteľ hlavného štábu partizánskeho hnutia na Slovensku Karol Šmidke a veliteľ povstaleckých vojsk Ján Golian. Jadro defilujúcich jednotiek tvorila prvá československá partizánska brigáda M. R. Štefánika, ktorá vznikla z pôvodne malej partizánskej skupiny. V Detve sú rodiny a domy, ktoré si pobyt partizánov dodnes živo pamätajú.
Vraj sa tu konala aj partizánska svadba.
Áno, konkrétne ôsmeho októbra. Mladomanželov sobášil francúzsky farár za početnej účasti obyvateľov a partizánskeho koloritu. Dopadlo to však smutne, mladomanžel o desať dní padol v boji.
Žila tu aj židovská komunita?
Áno, a pomerne dlho, až do smutného holokaustu. Dokonca tu stála aj synagóga. Najznámejšou rodinou boli asi Kunovci. Pamätníci ich spomínajú ako serióznych obchodníkov, ale keďže židia všeobecne požičiavali peniaze na úrok, predávali alkohol, vlastnili majetok a krčmy, vzbudzovali tým závisť u niektorých domácich, respektíve neochotu splácať dlhy. Väčšina tunajších pamätníkov však na tieto rodiny spomína v dobrom. Táto problematika by si zaslúžila ucelený a seriózny výskum v celom regióne.
Rozhovor bol autorizovaný, Renáta Babicová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
