Prvé šteniatka sa na svet pýtali ráno o siedmej. Boli štyri, potom po hodine - dvoch prichádzali ďalšie. Posledné prišlo na svet pred polnocou.
ZVOLEN. Béžová hrudka sa zahryzne do spodnej časti mojich nohavíc. Evidentne nasleduje inú, rovnako béžovú potvorku. Tá sa snaží zubami prehrýzť cez nové tenisky až k mojim prstom. Dvaja päťtýždňoví labradori nie sú nebezpeční ani vo dvojici. Skúsim si ale predstaviť, ako by som sa zachoval, keby sa na mňa vrhlo aj ich desať súrodencov. Ako inak – béžových.
Nevedeli či dvanásť šteniatok je nejaký rekord alebo aspoň rarita. „V televízii som videl reportáž o jedenástich šteniatkach. A hovorili, že to rarita je. Tak našich dvanásť musí byť hádam tiež,“ hovorí dôchodca Ondrej Lehocký. Spolu s manželkou dostali do starostlivosti nečakaný prírastok. Ich sučka Elza má prvýkrát mladé a hneď ich vrhla celý tucet.
Deväťdesiat litrov mlieka
Čo znamená takáto početná rodina, to nám Ondrej vysvetľuje v číslach: „Včera som kúpil viac ako dvadsať litrov mlieka, veď doteraz už spotrebovali okolo deväťdesiat litrov.“ Náš rozhovor prerušujú malé psíčatá, ktoré sa rozbiehajú na všetky strany. Našťastie všetky únikové trasy majú domáci dobre zabezpečené. Utečenec by musel prekonať niekoľko hradieb.
Vraciame sa k apetítu šteniatok. „Dnes som im robila ryžu s tromi litrami mlieka,“ vysvetľuje nám pani domáca Jolana Lehocká. Mlieko z obchodu je už v súčasnosti hlavnou zložkou potravy malých labradorov, hoci šteniatka ešte stále dokrmuje aj ich matka. „Chcete vidieť?“ pýta sa pani Jolana. Na otázku ani nestihnem odpovedať a už na scénu prichádza sučka Elza. Viac ako mladé ju zaujíma návštevník s fotoaparátom v ruke. Je hravá, všetko potrebuje oňuchať. Dvanásť potomkov sa ale razantne dožaduje svojho. Po chvíli sú na nej zakvačení ako slivky na konároch. Keďže má desať bradaviek, nikdy sa na ňu nemôžu prisať všetci. Kŕmenie je preto neustály boj o miesto. Brat nepozná brata ani sestru, každý si ide za svojim.
Elzinou tvárou akoby prebehlo zúfalstvo. Je to na ňu veľa – napriek tomu vydrží. Ani malých si už veľmi nevšíma. Tí silnejší sú pri mlieku prví, no po chvíľke prenechajú miesto slabším. A Elza práve na to čaká. Keď sú nachovaní všetci, postupne sa striasa aj tých najväčších nenažrancov. Plné brušká majú blahodárny vplyv na správanie dovtedy čiperných šteniat. Postupne odpadávajú, do desiatich minút sa všetci ponárajú do slastného spánku. Najesť sa a spať. Človek by im mohol aj závidieť.
Posledný to takmer neprežil
Jeden z najmenších je miláčikom rodiny. Pani Jolana si ho berie na ruky a s láskou hladká. „Dlho som ho preberala. Mysleli sme si, že uhynie,“ hovorí pani Jolana. Prvé šteniatka sa na svet pýtali ráno o siedmej. Boli štyri, potom po hodine - dvoch prichádzali ďalšie. Posledné prišlo na svet pred polnocou. Bolo nehybné. Zverolekára nevolali, no svoju fenku v ťažkých chvíľach neopustili. „Keby ste ju videli, ako sa starala o to posledné. Všetky dočista vylízala a prehryzla im pupočnú šnúru, no s týmto posledným robila veľmi dlho. Strkala do neho nosom, preberala ho dovtedy, kým sa nezačalo hýbať.“ Každé jedno šteniatko jej hneď priložili k bradavkám. Museli! Nevedeli si predstaviť, že by museli šteniatka kŕmiť z fľašky.
Predám labradora
Uprostred dvora Lehockých je pekné malé jazierko. Pekné pre človeka, no nebezpečné pre malých labradorov. Aj preto im cestu dokonale prehradili. Domáci hovoria, že je so šťeňatami viac starostí ako s malými deťmi. Žiadneho si neplánujú nechať. Dvanásť potomkov Elzy je čistokrvných, aj keď, ako sa hovorí, bez papierov. „Lúčiť sa mi s nimi bude veľmi ťažko,“ dodáva pani Jolana. Jej manžel už má pripravené letáky, ktoré chce rozniesť po chovproduktoch. Text na nich informuje: Predám labradora. Vedia, že do mesiaca by mali byť všetky preč. Iba jeden psík má zatiaľ určenú rodinu – ide k svojmu otcovi.
Labrador vraj nie je vhodným psom na stráženie. „Zbojníkovi by ešte ukázala, toto si zober,“ smeje sa Lehocký. Iba opitých nemá Elza rada, tých by vraj aj dotrhala.
Namiesto televízora
Elza je starostlivá. K Lehockým sa dostala pred tromi rokmi. Priniesol im ju vnúčik z Bratislavy. „Nechceli sme už žiadneho psa. Predtým nám uhynula fenka vlčiaka, Vikina, bolo mi za ňou veľmi ľúto, a tak sme si povedali, že už nebudeme mať psa. Náš vnúčik ostal po odmietnutí veľmi smutný. Nakoniec som dovolila, aby šťeniatko doniesol. Vysypal ju z kvetináča rovno pred dverami. Keď som ju uvidela...“
Sama si pochvaľuje, že má doma práve fenku, veď psíci by vraj všetko poobštievali. „Kvety by som na dvore nemohla mať,“ dodáva.
Dvanásť šteniatok majú teraz ako televízor. Niekedy si k nim iba tak sadnú a pozerajú sa na priamy prenos zo psej ríše.
