ZVOLEN. O staršom z Dzuridovcov vedeli ľudia iba to, že jeho práca súvisela so železnicou. O tom, že je už takmer rok generálnym riaditeľom zvolenských Železničných opravovní a strojární, vedeli maximálne zamestnanci tejto firmy. Ako povedal - nemal potrebu zviditeľniť sa. Najmä nie vtedy, keď sa dohodnuté zákazky začali rúcať a firma sa dostávala do problémov.
„V prvých mesiacoch tohto roka sme boli postavení pred tvrdú realitu. Dozvedeli sme sa, že zo zákazky na modernizáciu dvadsiatich rušňov radu 757 nebude nič, maximálne po nejakom čase tri kusy,“ povedal Miroslav Dzurinda. Na začiatku roka ohlasovala firma hromadné prepúšťanie, nakoniec fabriku opustila asi desatina z viac ako šesťsto zamestnancov. „Železnica povedala: žiadne opravy - a predĺžili kilometrické priebehy. Upozorňovali sme ich, že to nie je dobré riešenie, čo sa aj potvrdilo. Tie rušne im stoja.“
Podľa generálneho riaditeľa ŽOS Zvolen prácu zvolenských opravárov viacerí spochybňovali. Názory typu: mašinu prestriekajú a za drahé peniaze ju železniciam vrátia, firmu poškodzovali. „Pritom v modernizáciách sme minimálne na úrovni špičkovej českej firmy CZ Loko,“ povedal M. Dzurinda a nespokojne dodal: „V tejto biede sa príliš často používajú nefér praktiky.“
V súčasnosti má ŽOS-ka robotu do konca roku zabezpečenú. „Podarilo sa nám rozhodujúcich hráčov presvedčiť, že táto fabrika má svoju kvalitu a aj potenciál.“ Firma svoj pohľad upiera aj za hranice, kde hľadá ďalšie možnosti spolupráce.
Chýbajú pravidlá
„Nechcem sa nikoho dotknúť, no aj u nás minister dopravy zopakoval, že je veľmi hrdý na novú techniku, ktorá prichádza na slovenské železnice. Poschodové súpravy, na ktoré je taký hrdý, montujú v Ostrave. Mňa tiež teší nová technika, na druhej strane ma ale mrzí, že takúto zákazku majú iní. Pritom my by sme to rovnako dobre urobili. Na Slovensku sú tri ŽOS-ky a keby sme sa dali dokopy, tak by sme podobné zákazky zvládli. A značná časť pridanej hodnoty by ostala doma. Každý štát, najmä v čase krízy, si prácu doma chráni,“ vysvetlil riaditeľ Dzurinda.
Na železniciach odpracoval desiatky rokov. „Tu nebude poriadok, kým sa nevytvoria jasné pravidlá hry. Jednoducho tu chýba štátna dopravná politika. Musíme povedať či budeme tovar voziť kamiónmi alebo nám skutočne záleží na ekológii,“ doplnil. Vie si predstaviť aj spoluprácu železnice s kamiónovou dopravou. Nízkopodlažné vagóny nie sú žiadnou novinkou a na týchto vagónoch sa dajú cez celú republiku prevážať kamiónové súpravy. Nebudú nám ničiť cesty, nezaťažia životné prostredie a počas prejazdu republikou si navyše môžu vodiči oddýchnuť.
„Takú klímu na železniciach, aká je v súčasnosti, som ešte nezažil. Viem pochopiť, keď sa vymení vrcholový manažment, no nechápem, keď sa z funkcií odstraňujú manažéri s tridsaťročnými skúsenosťami. Nahrádzajú ich ľudia, ktorí o železnici vedia toľko, čo ja o Myse Canaveral.“
V ŽOS-ke dobre vedia, koľko hnacích vozidiel bude v najbližšom období železnica potrebovať. Preto pripravili víziu pre ďalšie roky. Tú predstavia po konzultácii s ministerstvom dopravy.
„Som realista. Viem, že je dnes ťažké ponúknuť rýdzo slovenský výrobok. No aj keď tu bude zahraničný partner, treba podmienky stanoviť tak, aby musel určitý podiel práce zrealizovať na Slovensku. Myslím si, že je to legitímne a v prospech tejto krajiny."
Železnica mladých neláka
ŽOS-ka mala v minulosti ďaleko viac zamestnancov ako v súčasnosti. Návrat k bývalej zamestnanosti je už zrejme nereálny. „Musíme si uvedomiť, že sme boli v spoločnom štáte a objem prepravy bol niekoľkonásobne vyšší. Bol by som rád, keby sme zamestnanosť u nás zdvojnásobili, no najprv by sa museli zmeniť pomery v spoločnosti a zvýšiť finančné toky. Druhým problémom je, že tu začína chýbať učňovský železničný dorast. Je to nepopulárne odvetvie, do tejto oblasti nikto nechce ísť. Dopravné priemyslovky síce existujú, no iba málo odborov je zameraných na železničnú dopravu. A na vysokej škole už nenájdete ani odbor prevádzka a údržba koľajových vozidiel. Snívať o tom, že tu budeme mať dvakrát toľko zamestnancov by bolo priveľmi trúfalé, aj keby sa nám robotu podarilo získať,“ vysvetlil. Železničné opravárenstvo má podľa Dzurindu svoje špecifiká. V automobilovom priemysle je to iné. „Zamestnanec prejde cez náborovú kanceláriu a lekára a po niekoľkých dňoch zaškolenia, kde ho naučia automatizované pohyby, môže ísť na linku." Vychovať dobrého odborníka, či už zámočníka alebo elektrikára, trvá roky.
V ŽOS-ke pracuje starší z Dzurindovcov už tridsaťdva mesiacov. V októbri bude rok vo funkcii generálneho riaditeľa firmy, ktorá robí všetko preto, aby sa prvé mesiace v roku 2012 nepodobali prvým mesiacom tohto roku. Výhodou ŽOS-ky, aspoň podľa jej riaditeľa je, že dnes už dokáže robiť aj tie práce, ktoré sa v minulosti vo Zvolene nerobili. Aj preto môže lepšie zareagovať na potreby svojich zákazníkov.
Brat mu nepomáha
„Nie som fotogenický,“ zareagoval Miroslav Dzurinda na prvý pokus odfotiť ho. Fotografia je nutná, každý ho predsa bude chcieť porovnať s bratom Mikulášom. „Aspoň každý uvidí, že ja som ten krajší,“ zasmial sa. S bratom sú vraj rozdielne povahy a na veľa vecí majú protichodné názory. Paradoxne, práve politici ho zlostia. Neriešia veci, ktoré by riešiť mali. Napríklad, kto bude zarábať na dôchodky o dvadsať rokov. Ale to je už na inú debatu.
Šéf SDKÚ a minister zahraničia bratovi a aj fabrike vo Zvolene zatiaľ nepomohol. „Minister zahraničných vecí dlho nevedel, že som generálnym riaditeľom ŽOS,“ vysvetlil. Na svojho mladšieho súrodenca sa so svojimi problémami neobracia. „Ani by mi to nenapadlo."
