Taký divný tvor. Nepije, cigariet sa nedotkne ani trávu nefajčí. Keď sme sa stretli pred dvoma rokmi, bola „bodyguide“. Inými slovami povedané, súkromný turistický sprievodca. So špecializáciou na karibské ostrovy. Na tom sa nič dodnes nezmenilo. Stále je bodyguide. A odkedy sa poznáme (a to je už fakt niekoľko rokov), básni o svojej veľkej láske – Jamajke. Ani tu nenastali žiadne zmeny. Preto aj naše nedávne stretnutie zaváňalo karibskou exotikou. NITA KIMURI, jediný expert na Jamajku na Slovensku a v Čechách.
Čo sa v tvojom živote zmenilo za uplynulé asi tak dva roky? Usadila si sa?
Ah, nie! Ľudia ako ja sa nikdy neusadia, pretože by sa cítili ako v klietke. Potrebujem slobodu, korene mám všade, kam prídem a dokopy vlastne nikde. Trochu som spoznávala svet, obľúbila som si brazílske Rio, helikoptérou sme, ja a pilot, len-len že nezrútili slávnu sochu Ježiša Krista, vo vykričanej favele Rocinha som si našla nových kamarátov. Zašla som pozrieť si najväčšie vodopády Iguazú, no keďže bolo obdobie sucha, bolo tam menej vody. Ako keď spláchnem záchod. (Smiech.) Napokon som sa ešte zatrepala do argentínskej džungle s cieľom nájsť jaguára, no našla som iba jeho... no, nazvime to slušne, exkrementy. Aspoň mám na čo spomínať, haha... Občas si fakt pripadám ako to vajce, čo šlo do sveta na vandrovku.
A kedy naposledy si bola na Jamajke?
Na jar. Stále si vravím, že už s tým seknem, ale nejde to. Jamajka ma priťahuje ako magnet. V dvoch guest-housoch tam mám už dokonca svoju vlastnú izbičku, ktorú nikdy neprenajímajú. Čaká len na mňa. Občas tam predsa musím zájsť vyvetrať a poutierať prach.
Na Slovensku si si urobila Karibik vo svojom byte v Novej Bani. Čo a koho musíš mať doma, aby si sa cítila ako na Jamajke?
Myslím, že nič a nikoho. Ten pocit nosím jednoducho v srdci. Kdekoľvek som, stačí mi zavrieť oči, a v myšlienkach som opäť na mojom ostrove. Nech to znie akokoľvek, moje srdce, moje myšlienky i telo patria Jamajke. Som skrátka patriot. Do môjho „karibského“ bytu chodia za relaxom všetci moji kamaráti. Občas rozmýšľam, či nie kvôli mojim bohatým zásobám karibského rumu.
Ty holduješ karibskému rumu?
(Smiech.) Ja som taký divný tvor, nepijem, cigariet sa nedotknem, ba ani len tú blbú trávu nefajčím. Mojou drogou je však tanec, káva z Blue Mountains, najkvalitnejšia káva, aká sa na svete vôbec pestuje, a pokoj v duši. V mojom rebríčku hodnôt stojí pokoj na prvom mieste. Láska človeka mučí, ale pokoj a vyrovnanosť sú základom spokojného života. No a holdujem ešte niečomu, ale to si nechám pre seba. Ako inak, súvisí to s Jamajkou.
Zmenila sa Jamajka odvtedy, čo si tam bola prvý raz?
Menia ju turisti. Kazia domorodcov peniazmi, učia ich na tvrdý alkohol, staré belošky si kupujú mladých chlapcov. Celosvetová kríza za posledný rok, povedala by som vďakabohu, však výrazne zredukovala počet turistov. A mnohí sa predraženej Jamajke vyhýbajú aj pre jej kriminálnu reputáciu. Tí turisti, ktorých beriem so sebou, nielen na Jamajku ale aj na ostatné Karibské ostrovy, vďaka mojim kontaktom spoznávajú pravú tvár krajiny. Zisťujú, že reggae sa tam už dávno vôbec nehráva, lebo ho nahradil dancehall, a sú udivení, že za celý čas nestretnú ani jedného „zhúleného“ Jamajčana. To preto, že na rozdiel od turistov domorodci trávu nešlukujú! Ukazujem im miesta, kam by sa s cestovkou nikdy nedostali, a tak svorne tvrdia, že ísť do Karibiku so mnou je zážitok na celý život. Skrátka, moji turisti sa nikdy nenudia.
Mnohí, čo Jamajku navštívili, hovoria o Jamajčanoch ako o agresívnych rasistoch. Ako sa ti podarilo implantovať sa do ich komunity?
Nuž, ak sa im minú zásoby marihuany... Len žartujem. Ak je k nim beloch priateľský a usmievavý, sú k nemu maximálne zlatí, no ak ich ignoruje, či krivo na nich pozrie, vyletia naňho. Mám kamarátov zo všetkých sociálnych vrstiev, od bohatých narkobarónov, cez strednú vrstvu, až po striptérky či bezdomovcov. Nerobím rozdiely a oni ma zato prijali medzi seba. Vravia že som ako oni, že mám čiernu dušu. Nielen, že sa obliekam rovnako ako oni, ale sa aj rada smejem ako oni, som hlučná ako oni, papuľnatá, spontánna, keď treba agresívna, no a hlavne, tak ako oni aj ja milujem tanec! Vymetám s nimi najzhýralejšie tančiarne a vyrážam im dych. Ak totiž viete dobre tancovať, ste pre Jamajčanov takmer ako Boh. Tancom si ich spoľahlivo získate.
Našli sa za ten čas ďalšie dôvody, prečo tak osudovo miluješ práve Jamajku?
Lebo Jamajka je môj osud... Dôvodov je kopec. Milujem ich prírodu, ich patwah dialekt, ich nekomplikovanosť a súdržnosť, ich jedlá, dancehallovú hudbu. No ale predsa len, jeden nový dôvod by sa našiel... a má dokonca aj meno a priezvisko. Ale nie je to žiaden rastaman s dredmi, to nie, k takým ja neinklinujem. Mám však slabosť pre mužov z Kingstonu, možno preto, že sú takí nebezpeční a mňa všetko nebezpečné odjakživa priťahuje. Rodení Kingstončania, to vám je zvláštny živočíšny druh, aký len tak hocikde nestretnete.
Takže naši slovenskí junáci šancu u teba nemajú?
No, obávam sa, že skôr ja nemám šancu u nich. Nespĺňam totiž kritériá na klasickú slovenskú žienku domácu, uvariť halušky, guláš, vypražiť rezeň či prať niekomu špinavú bielizeň. S tým veru žiadne skúsenosti nemám. Na Jamajke odo mňa nik nečaká, že ho budem doma čakať s teplou večerou. Tam už pätnásť, šestnásťroční chalani si dokážu sami perfektne navariť, upratovanie je ich koníčkom a celkove sú šikovní asi vo všetkom, do čoho sa pustia. Takže Jamajčan je pre ženu hotové terno! Ale vydávať sa určite nemienim, ten môj totiž nevie plávať, a uznáte sami, to je vážna vec. Žiť s mužom, ktorý nevie plávať, jedna normálna žena ako som ja, jednoducho nemôže...
Momentálne sa na trhu objavil tvoj tretí cestopis s názvom Haló, this is Jamaica! Teda druhé, obnovené vydanie knihy Jamajka – ostrov anjelov z roku 2004.
Áno, prvé vydanie malo pomerne veľký úspech a rýchlo zmizlo z pultov, tak sme sa teraz po rokoch rozhodli urobiť druhé, aktualizované vydanie, ktoré je doplnené o nové kapitoly, nové zážitky a fotky z mojich ďalších ciest. Knihu, ktorá takto nadobudla vyše sedemsto strán, sme však museli rozložiť na štyri po sebe nadväzujúce diely, aj vzhľadom k tomu, že čitatelia uprednostňujú útle, ľahké a lacné knihy, ktoré si so sebou môžu nosiť kamkoľvek, prípadne ich podkladať pod rozhegané nohy stola. (Smiech.) Prvý diel sa už predáva a pokiaľ viem, ľudia si ho berú na dovolenky ako fajn oddychové čítanie.
Kedy by mali vyjsť ďalšie tri diely a o čom budú?
Predpokladáme, že druhý diel vyjde ešte pred Vianocami a tie ostatné trochu neskôr. Každý diel je zameraný na určitú časť ostrova, v ktorej som žila, a všetky diely sú plné mojich dramatických zážitkov, veselých aj dojímavých príhod, prekyprených humorom. V septembri budem mať v knižniciach vo Zvolene a v Banskej Bystrici autogramiádu spojenú s premietaním, tak už teraz sa teším na všetkých „jamajkomilov“!
Napísať knihu o ostrove, kde ľudia pobudnú len pár dní na dovolenke, aj to len v hotelovej rezervácii, to si vyžaduje asi dosť veľa skúseností.
Je za tým desať rokov cestovania a spoznávania. Kopec driny, odriekania a strachu o vlastný život, ale tiež kopec radosti a ponaučení do života. Riadim sa heslom „kto veľa riskuje, veľa získava“ a tak, ako niekto ide do kina, ja sa v pohode vyberiem do najnebezpečnejšej štvrte Tivoli Gardens, kde vás tí lumpi bez problému odkrágľujú za bieleho dňa. Ale vďaka môjmu talentu riskovať dnes už viem, ako bolí, keď vám vybijú boľavý zub kameňom a žeravým klincom uprostred dvora, ako chutí granko z prasacieho mlieka, ako sa býva v tridsaťizbovej vilke v luxusnej štvrti Barbican, ako sa loví býk na laso, aké ľahké je stať sa dílerkou, aj to, ako dopadnete, keď vypijete otrávenú kokakolu. Mám pocit, že som prežila už toľko dobrodružstiev, čo iní nezažijú ani za tri životy...
Stretnutie s autorkou
Nita Kimuri, vlastným menom Anita Belajíková (1978), je rodáčka zo Zvolena. Hoci má vlastný byt v Novej Bani, hovorí, že väčšinu času trávi vo Zvolene, kde jej žijú rodičia. Slovenská reportérka a autorka cestopisných kníh zatiaľ napísala dve knihy: Karibik a Jamajka - ostrov anjelov.
Najnovšiu dotlač druhej knihy pod názvom „Haló, this is Jamaica“ predstaví vo Zvolene v Krajskej knižnici Ľ. Štúra (13. septembra o 16. h.). Podáva v nej faktografický opis života na súčasnej Jamajke, ale nie je to cestopis v pravom zmysle. Autorka uprednostnila pohľad na jednoduchých ľudí, ich každodenný život, pocity a myšlienky.
(moj)
