Celé roky strávila skrinka na povale domu. Desaťročia ju nikto nepoužíval, dávno sa stala nepotrebnou. Nechcená, nepotrebná...
Aký predmet sa považuje za starožitnosť?
- Ani zberatelia či starožitníci nemajú jednotný názor, kedy sa premet vlastne stáva starožitnosťou. Bežne sa stretávame s časovou hranicou 50 rokov, niekto považuje za starožitnosť len predmet starší 100 rokov. Podľa mňa je najdôležitejší pocit z daného predmetu, pretože veľké množstvo starých vecí môžeme obdivovať pre ich krásu, remeselné majstrovstvo, historickú či umeleckú hodnotu, alebo proste pre originalitu a nemusia byť 50 či 100 rokov staré. Predsa potešiť či skrášliť chalupu môže aj maľovaný smaltovaný riad z Hronca, koreničky alebo taniere vyrobené firmou Ditmar Urbach nájdené v komore u babky, ale aj kvalitný „cibulový“ porcelán z Dubí kúpený za socializmu.
Ako dlho sa už venujete obchodovaniu so starožitnosťami a čo vás k tomu priviedlo?
- Obchodovaniu, ako takému viac než 10 rokov, predchádzalo zberateľské obdobie, zbieranie mincí, známok a potom to postupne pribúdalo. Ale priznám sa, že na predajňu ma nahovoril kolega starožitník Zolo Juhás z Banskej Štiavnice.
Marián Mudrák, starožitník zo Zvolenskej Slatiny.
S akým najstarším predmetom ste sa pri vašej práci stretli?
- Vďaka náhode sa ku mne dostal jeden z troch bronzových pokladov nájdených na území Zvolena. Ide o súbor dvoch sekier a piatich náhrdelníkov z doby bronzovej, z obdobia dvetisíc rokov pred našim letopočtom.
Ako ste sa ku tomu dostali?
- To je na celý článok, ale priniesli ho k nám do predajne Rómovia, ktorí ho pôvodne zaniesli do zberných surovín a odtiaľ ich poslali k nám (lebo je to asi staré).
Aký je ďalší osud tých predmetov?
- Všetko sme dali samozrejme zaevidovať na Archeologickom ústave SAV v Nitre, podarilo sa nám zistiť presné miesto nálezu a depot ostal v našom vlastníctve. Posledne ho mal syn v škole na dejepise, keď sa učili o dobe bronzovej.
Ktoré historické obdobie vás osobne najviac chytilo za srdce?
- Určite začiatok 20. storočia, obdobie secesie, art deco. Bola to doba moderny, elegancie a ľahkosti. Mohutné, bohato vyrezávané a prečačkané predmety boli nahradené jemnou eleganciou, Thonetove ohýbané stoličky, dámy so slnečníkmi a páni s neodmysliteľnou špacírkou a cigarou, plynom osvietené ulice, kaviarne a kabarety... Tú striebornú špacírku a pekný kabriolet Aero mám najradšej.
Ako viete oceniť takú širokú škálu predmetov a umeleckých diel?
- Zbierať starožitnosti, to je škola na celý život, nedá sa to cielene naučiť, je potrebné neustále sledovať trh, pretože niečo sa predávalo pred niekoľkými rokmi ako teplé rožky a dnes nemôžeme nájsť klienta a ceny sú polovičné. Aj starožitnosti podliehajú móde. Niekedy sa stane, že človek začne niečo zbierať a odrazu to chcú všetci. Ceny jednej keramiky sa vyšplhali do výšky, pretože múzeum začalo robiť výkup.
Ako pomôcka nám slúžia desiatky a desiatky aukčných katalógov a kníh z celého sveta, častokrát ani nejde o cenu z toho katalógu ako o model, značku či dizajnéra. A samozrejme sa nájdu predmety, ktoré nás aj po rokoch zaskočia. Potom konzultujeme s odborníkmi, väčšinou sú to známi zberatelia, ktorí sa úzko špecializujú na určitý sortiment a majú o ňom širšie vedomosti ako my, pretože všetko sa vedieť naozaj nedá. Tu, viac ako inde platí stará múdrosť, že viacej hláv viac rozumu.
Stretli ste sa už aj s falzifikátmi?
- Falzifikáty a repliky to je zabiják umenia a zberateľstva. Ešte pred pár rokmi bol náš trh na Slovensku takmer panensky čistý. Dnes sú hlavne burzy starožitností plné obchodníkov a priekupníkov z Česka, Poľska, Maďarska, ktorí zo zásady nosia na predaj len poškodené predmety, rôzne skladačky, repliky a samozrejme falzifikáty. Rozdiel medzi replikou a falzifikátom je ten, že replika je kópia originálu, ale nehrá sa naň. Je predávaná za zlomkovú cenu originálu a nahrádza ho. Pokiaľ je dielo od Ľudovíta Fullu v národnej galérii a niekto ho chce mať doma, tak si kúpi reprodukované dielo. To je korektné a správne, ale pokiaľ vám niekto na burze núka na kufri auta obraz od Bazovského alebo bronzovú secesnú vázu od Gallého, tak si na percent odnesiete domov bezcenný falzifikát. Na takú burzu sa chodili kupovať lacné drobnosti, ktorých falzá sa nerobili, ani to však už nie je to pravé burzové nakoľko ceny sú tam už častokrát vyššie ako v kamenných obchodoch.
Spomenuli sme burzy a čo internet a starožitnosti, ide to k sebe?
- Internet je veľmi dobrý, pomáha pri určovaní predmetov. Raz sa nám podarilo odhaliť aj repliku, ktorú nám ponúkli ako originál a bolo to veľmi dobre urobené. Čo sa však týka obchodovania, to je takmer šialenstvo, na internete je možné všetko. Tam vám aj predmet vyrobený včera, dokážu opísať a predať ako čisté baroko a za šijací stroj pýta šikovný vnuk takú sumu, aby si mohol kúpiť auto a ešte mu aj ostalo na benzín.
Internet a starožitnosti si veľmi nesadli, starožitný predmet je potrebné mať v ruke, dotýkať sa ho, aby ste cítili či je to to pravé, ale hlavne, aby ste si ho riadne prezreli a videli čo vlastne kupujete. My cez internet hlavne prezentujeme predajňu, aby nás klienti našli a aby videli náš sortiment.
Čím sa odlišuje obchod so starožitnosťami od iných obchodov?
- V prvom rade nepredávame výrobky Made in China.
Nemáte Čínu?
- Ale dva - tri kúsky by sa našli, nemajú však čiarový kód. Ale teraz vážne, hlavne ide o to, že predmety, ktoré predávame, už mali nejakého majiteľa. Pre nás je zaujímavé aj to, že našimi zákazníkmi nie sú len ľudia, ktorí od nás kupujú, ale aj klienti, ktorí nám starožitnosti predávajú alebo si dávajú predávať a všetci sú rovnako dôležití a po rokoch máme medzi nimi veľa priateľov. Zaujímavé je, že medzi starožitníkmi takmer nie je konkurencia, pretože každý obchod má iný sortiment, iné predmety v rôznej kvalite. Takmer všetci sa poznáme a vychádzame dobre. O niečom takom som pri inom druhu obchodu nepočul.
Ale hlavne sa pohybujeme medzi peknými vecami a naši zákazníci sa často u nás zastavia len tak - vydýchnuť si a trošku sa pokochať a užiť si atmosféru.
Aká klientela navštevuje predajne starožitností?
- Spektrum je široké. Niekto chce zariadiť chalupu v ľudovom štýle, niekto zase zbiera pohľadnice, veľa stálych zákazníkov štýlovo a po kúskoch zariaďuje svoje domy a tešia sa z každého nájdeného kusa. Mňa poslednú dobu teší mladá generácia, ktorá hľadá štýlové kusy nábytku v štýle retro. Veľa ľudí si myslí, že starožitnosti sú len záležitosťou bohatých ľudí. To vôbec nie je pravda, pretože peknú vyrezávanú skriňu viete kúpiť lacnejšie ako novú, vyrobenú z drevotriesky v Poľsku. Akurát, že tá stará má dušu a dá domovu pocit tepla.
Ako vidíte budúcnosť starožitností na Slovensku?
- Nijako ružovo, pretože momentálne sú za starožitnosti považované predmety najmä z prvej polovice 20. storočia. Tie v obchodoch dominujú, staršie kúsky sú zriedkavé a 60. a 70. roky sa len začínajú zbierať. Čoraz častejšie sa však stáva, že ľudia vypratávajú byt po starých rodičoch a neobjavia tam žiadnu starožitnosť, pretože všetko už skončilo v koši. To je choroba Slovenska. Starí rodičia sa brali v 60. rokoch, svoj prvý nábytok a predmety po svojich rodičoch už dávno zlikvidovali a v bytoch sa nachádza bukas, preglejka a nanajvýš súsošie srniek či jeleňov (tradičný svadobný dar). Na Slovensku totiž chýba tradícia, že predmety, ktoré nepotrebujeme nemusíme hneď vyhodiť, ale môžeme ich aj predať, posunúť ďalej, aby potešili aj niekoho iného.
