Kríza v sociálnych službách na Slovensku už našla svoju obeť. Na II. okrúhlom stole organizovanom Asociáciou poskytovateľov sociálnych služieb v SR sa všetci zhodli, že poskytovanie sociálnych služieb nezvládla samospráva.
Vláda na poslednú chvíľu schválila dotáciu pre verejných aj neverejných poskytovateľov. Vyššie územné celky si vydýchli, že nemusia zachraňovať rozpočty a práca v sociálnych zariadeniach sa vrátila do zabehnutých koľají. A tak dnes s odstupom času a čistou hlavou si môžeme situáciu trochu rozanalyzovať.
Začiatok problémov
Ešte predtým sa stoly ministerských úradníkov, ale aj premiérky vlády sa prehýbali pod listami, ktoré plné zúfalých slov opisovali zložitú a nezvládnuteľnú situáciu vo financovaní týchto zariadení. Reakcia nenechala na seba dlho čakať: Ak to nezvládate, ste neschopní, ak ste neschopní, tak vám túto kompetenciu musíme odňať a bude to robiť schopnejší – ŠTÁT! Treba však vysvetliť, ktorí starostovia písali. Nie zástupcovia samosprávy, ktorí sú neschopnejší, ale tí, ktorých zariadenia nie sú financované cez štátny rozpočet a po schválení nového zákona o sociálnych službách nemali na svoju prevádzku takmer žiadne zdroje. Zo starostov a primátorov, ktorí majú svoje obecné zariadenia financované cez štátny rozpočet, sa neozval ani jeden!
Aby sme vysvetlili, čo sa stalo, musíme sa aspoň stručne preniesť do obdobia decentralizácie štátnej správy. V júni 2000 bol prijatý vládou strategický dokument Koncepcia decentralizácie a modernizácie verejnej správy v SR. Podľa tohto dokumentu decentralizácia prinesie občanovi prospech len vtedy, ak sa uskutoční vo všetkých oblastiach súčasne; v hospodárskej, právnej, verejných financií a v sociálnej. Zdôrazňované boli dve základné kritériá; kritérium vzniku konkurenčného prostredia a kritérium subsidiarity.
Žiaľ, ako to býva na Slovensku, nestalo sa, a snaha vlády zostala na polceste. V oblasti sociálnej sa presúvali kompetencie. Niektorí starostovia boli naklonení tejto myšlienke, iní nie, a tak niektoré domovy dôchodcov prešli na obce a niektoré na samosprávne kraje. A tu je začiatok všetkých problémov, ktoré nás v súčasnosti trápia. Na tie sociálne zariadenia, ktoré prešli pod obce, vyčlenil štát vo svojom rozpočte finančné prostriedky na prevádzku a kapitálové výdavky na zlepšenie materiálnych podmienok poskytovania sociálnych služieb. Zároveň v zákone o sociálnej pomoci a zákone o prechode niektorých pôsobností na obce odporučil obciam, aby stavali, zriaďovali nové zariadenia sociálnej starostlivosti. V rámci zvýšenia konkurenčného prostredia štát umožnil participáciu na sociálnych službách aj právnickým, fyzickým osobám, cirkviam, neziskovým organizáciám.
Dopyt po tejto službe bol veľký, a tak sa začalo stavať. Niektorí skutočne kvôli sociálnemu cíteniu, niektorí však mali aj iné pohnútky a je treba povedať, že ľudský hyenizmus sa nevyhol ani tejto sfére. Konkurencieschopnosť sa v sociálnych službách zvyšovala, ale verejné zdroje vyčlenené na tieto služby sa stenčovali. Vyššie územné celky zareagovali na vzniknutú situáciu svojsky. Finančné prostriedky, ktoré podľa zákona dostávajú na poskytovanie sociálnych služieb vo svojom územnom obvode pre všetkých poskytovateľov, vyčlenili pre svoje zariadenia a ostatným poskytovateľom sociálnych služieb sa, žiaľ, z tohto balíka ušli len omrvinky. Legislatíva - čiže ŠTÁT - na tento stav však nereagovala adekvátne.
Slzavé údolie aj Slnečný štát
Každý študent sociológie alebo filozofie pozná dielo Thomassa Campanella Slnečný štát. Toto utopistické dielo spred takmer 500 rokov ako keby bolo predlohou toho, čo sa v sociálnych službách udialo. Štát niektorým poskytovateľom dával príspevky nie podľa jasne stanovených zákonných kritérií, ale podľa nimi deklarovaných potrieb – čím viac zariadenie míňalo, tým viac dostávalo. Ten, kto šetril, ten naopak dostal menej. Tento stav sa prijatím nového zákona o sociálnych službách ešte prehĺbil. Bol prijatý nový ekonomický parameter EON (ekonomicky oprávnený náklad), ktorý namiesto systému zaviedol úplný finančný chaos. Zriaďovateľ podľa tohto parametru mohol rozdávať svojim zariadeniam finančné prostriedky bez akýchkoľvek systémových kritérií. A tak sa toto obdobie stalo pre niekoho „Slnečným štátom“ a pre iných poskytovateľov „Slzavým údolím“.
Pseudo argument
Začalo sa hľadanie vinníkov, kto za tento stav môže. Ministerskí úradníci zašli dokonca tak ďaleko, že v snahe nájsť vinníka vytvorili akýsi pseudo argument pre sťažujúcich sa starostov: „Keď ste si dobrovoľne postavili svoje sociálne zariadenia, tak si aj plaťte. My platíme tie obecné zariadenia, ktoré prešli na samosprávu nedobrovoľne.“
A čo ostatní zriaďovatelia, právnické osoby, neziskové organizácie, cirkev; tiež ich niekto rozdelil na tých, čo stavali dobrovoľne a na tých, čo nedobrovoľne, a financovať bude len tie organizácie, ktoré stavali svoje sociálne zariadenia nedobrovoľne? Je to vôbec v právnom štáte možné, aby niekto odôvodňoval poskytnutie dotácie nedobrovoľným nanútením poskytovania nejakej služby občanovi?
Každý občan, úradník, starosta môže konať len v medziach zákona, ak nechce byť trestno-právne stíhaný. Táto základná premisa jasne nastavuje zrkadlo, kto je za stav v sociálnych službách na Slovensku zodpovedný. Zákon musí byť jasný, zrozumiteľný a vykonateľný a, žiaľ, zákon o sociálnych službách taký nie.
Za túto zúfalú situáciu v sociálnych službách tak nemôže niesť zodpovednosť samospráva, poskytovatelia, či už verejní alebo neverejní, ale zodpovednosť musia na svoje plecia zobrať všetky vlády, ktoré od 6. júna 2000 nedokázali zaviesť do tejto oblasti jasné systémové pravidlá.
Samospráva prostredníctvom svojich inštitúcií vláde ponúkla nielen pomoc pri ich tvorbe, ale iniciatívne vypracovala koncepciu nových pravidiel poskytovania sociálnych služieb. Prijatím týchto zmien mohla vláda už dnes ušetriť nemalé finančné prostriedky a zaviesť do sociálneho systému tok financií tak, aby sa kritériá ich poskytovania stali transparentnými, zrozumiteľnými a spravodlivými pre všetkých účastníkov sociálnych služieb, bez ohľadu na zriaďovateľa.
Autor: Miroslav Feješ
