OČOVÁ. Deväť scénických programov s viac ako 1500 účinkujúcimi. Očovská folklórna hruda, medzinárodná prehliadka tradičnej ľudovej kultúry, si cez víkend zapísala svoj ôsmy ročník.
Cesty v dedine z oboch strán lemovali na niekoľkých kilometroch parkujúce autá a inak pokojný život v Očovej dostal na tri dni búrlivý pulz.
Nostalgia za detstvom
Niektorí prišli na Hrudu prvý raz. Viera Mikušová z Banskej Bystrice, ktorú sme oslovili v priestoroch Remeselného dvora, povedala, že s manželom sa na festival chystali už niekoľko rokov, no až tento rok si mohli povedať „konečne sme tu“. „Ľudové umenie ma veľmi oslovuje, pripomína mi detstvo. Tiež sme doma robili takéto veci. Aj plátno, aj pokrovce. Keď to tu všetko vidím, mám z toho krásny pocit, cítim dojatie. Je to nostalgia.“
Narodila sa v Senici, kde žije dodnes. Predtým to bola malá dedinka, dnes je z nej mestská časť Banskej Bystrice, vysvetlila. „Prišli sme skôr, aby sme si stihli pozrieť expozície v Remeselnom dvore, a večer sa chystáme na štadión na program,“ dodala.
Ľubomíra Fekiača z Holcovho majera priviedol na Hrudu záujem o ľudové umenie. „Som tu druhý raz, ale predtým som si pozrel len ponuku stánkov. Nie som veľký folklorista,“ usmial sa.
Remeselný dvor navštívil s rodinou prvý raz a hoci tvrdil, že sa o nástroje, na ktorých kedysi robili naši starí rodičia, zaujíma len amatérsky, sprievodkyni výstavou bol takmer rovnocenným partnerom. Vedel, ktorý stroj na čo slúžil, pýtal sa už doslova na detaily. Vedel hneď aj to, že čižmy zo starého kroja boli šité ručne. „Potvrdil som si tu, že Ján Pivoluska bol miestnym majstrom, ktorý robil pre široké okolie. Aj my máme od neho drevený stolársky riad,“ doplnil.
Erik Mitro prišiel z Vranova nad Topľou, korene v týchto končinách, povedal, nemá, len známych. „Folklór, príjemná atmosféra, milí ľudia,“ zdôvodnil svoj záujem o Hrudu. Najbližší mu je folklór terchovský a podpoliansky, z podpolianskeho „najviac očovský, je krásny“.
V Remeselnom dvore ho upútala zbierka sekier, pri nej sme ho oslovili. Sekery patria Jánovi Šiagimu zo Zolnej. Niektoré zdedil, iné dostal od priateľov alebo našiel, zreparoval ich a dal na porisko. Momentálne má v zbierke šesťdesiat sekier.
Zmes regiónov
Očovská hruda, to sú, ako povedal predseda programovej rady festivalu Roman Malatinec, aj stretnutia s priateľmi, stisky rúk. „Mal som isté obavy, ako Podpoľanci prijmú niektoré programy; napríklad východniarsky temperament, Slovákov z juhu stredného Slovenska či moravskú dychovku, ale prijali to všetko výborne, vrelo a úprimne.“
Deti z očovského folklórneho súboru Poľana. FOTO: ĽUBICA MOJŽIŠOVÁ
Malatinec bol rád, že sa mu podarilo pripraviť programový blok Pieseň v rodine. „Jeho zmyslom bolo poďakovať rodičom, ktorí majú sedem, osem či deväť detí, za to, že ich pri všetkých tých starostiach dokázali viesť k folklóru. To, že všetci v takej početnej rodine hrajú, nie je samozrejmosť, ale zázrak.“
Galéria fotografií z festivalu, kliknite.
Pomník Rinaldovi Oláhovi
Tohtoročnú Hrudu venovali organizátori spomienke na husľového virtuóza, koncertného majstra SĽUK-u Rinalda Oláha, prezývaného Paganiny zo Slatiny. Zomrel pred piatimi rokmi vo veku 77 rokov. Medailón, aký mu pripravili na Hrude, od jeho smrti žiadny festival v programe nemal.
„So všetkými jeho priateľmi, kolegami aj žiakmi, ktorí v programe na jeho počesť účinkovali, sme sa zhodli, že taká osobnosť, akou Rinaldo Oláh bol, musí mať svoj pomník,“ skonštatoval Malatinec.
Urna s jeho popolom je dodnes podľa neho zrejme v rodine Oláhovcov. „Janko Petrenka, ktorý v tomto programe účinkoval, spomenul, ako mu Rinaldo povedal: - Janko, chcem spočinúť vedľa Dušíka, doma. - Aj preto by mal byť pochovaný. Ľudia, ktorí pôjdu z Hrudy, by sa tak mohli zastaviť pri jeho hrobe na cintoríne v rodnej Zvolenskej Slatine a uctiť si tam jeho pamiatku.“
Ján Berky Dušan, familiárne ho prezývali Dušík, bol vynikajúci huslista zo Slatiny, známy napríklad svojou skladbou s imitáciou píšťalky Spoza vrch Poľany.
