Stojeden piesní obsahuje Fujarový spevník, ktorý na posledných folklórnych slávnostiach pokrstili počas jedného zo sprievodných podujatí. Autor Dušan Holík je nielen známym interpretom, ale aj výrobcom fujár. „Piesne sú spracované tak, že pod každou notou je zároveň naznačený hmat,“ hovorí o svojej knihe, podľa ktorej by sa mal naučiť hrať na fujare aj úplný začiatočník. Záujemcom o fujaru to uľahčil aj tak, že na DVD, ktoré je súčasťou knihy, sú všetky piesne nahrané a vo videu zároveň vidíte ako fujarista hrá. Aby si každý skontroloval melódiu a zároveň aj prstoklad.
Dušan Holík na prehliadke v Korytárkach. FOTO: MILAN SUJA
Pesničky v knihe pochádzajú z Podpoľania, ako hovorí Dušan Holík „z rodiska fujary“. Doteraz takáto ucelená kniha ešte na Slovensku nebola vydaná a aj to bol dôvod, prečo sa na takú prácu podujal. „Ľudia ma do toho dotlačili,“ priznáva autor. Hra na fujare má veľa priaznivcov, pribúda nielen poslucháčov, ale aj hudobníkov.
Spevník i učebnica
Prvý raz sa nová kniha dostala medzi ľudí počas folklórnych slávností, na víkendovej prehliadke fujaristov v Korytárkach predstavil svoju knihu druhýkrát.
Fujarový spevník nie je úplne prvou publikáciou o tomto slovenskom hudobnom nástroji. „Úplne prvou publikáciou o fujarovej hre bola kniha Ladislava Lenga Hráme na fujare, ktorú vydali ešte v šesťdesiatych rokoch. Bola spracovaná etnografickým štýlom, s náročnými ciframi pre fujaristov a šírili ju iba cez osvetové strediská. Pre fujaristov to bola veľmi náročná kniha,“ dodáva Holík. Aj preto sa pri hľadaní formy budúcej knihy rozhodol pre čo najjednoduchšie riešenie. Kniha tak výborne poslúži ako spevník či učebnica pre umelecké školy. Sám Dušan Holík má hudobné vzdelanie.
Američan, Španiel aj Japonec
Fujarový spevník ponúka text nielen v slovenčine, ale aj v nemčine a angličtine. Nie náhodou sú texty v troch jazykoch. Záujem o hru na fujaru majú nielen Slováci, ale aj veľa cudzincov. Sám Dušan Holík mal veľa žiakov zo zahraničia. „Antonio Olijas bol zo Španielska. Bol to taký svetobežník, hral na všetko možné a očarila ho aj naša fujara. Býval u mňa asi tri týždne a nakoniec sme nahrali aj spoločné CD. Potom tu bol Američan Ben Sorensen. Oženil sa so Slovenkou a asi štyri roky na Slovensku aj býval. Hovorieval, že má iba dve lásky – jednou je jeho manželka a druhou fujara. Aj s ním som nahral cédečko. A potom Japonec Yutaka Ban z Tokia, ktorý bol u mňa asi päťkrát. A okrem týchto viacerí žiaci z Nemecka, Belgicka, USA,“ hovorí D. Holík.
Pokrstili ju ovčím syrom
Práve od žiakov, ktorí absolvovali jeho školu hry na fujaru, vyšla myšlienka na vydanie knihy. Neustále im prepisoval noty a hmaty. Myšlienka dozrela asi pred štyrmi mesiacmi a Dušan Holík priznáva, že ho práca doslova opantala. Už pre ňu takmer ani nespával, písal cez deň, aj v noci. Stihol ju vydať načas – ešte pred najväčším tohtoročným sviatkom folklóru v regióne 46. Folklórnymi slávnosťami pod Poľanou.
Knihu pokrstili v rámci fujarovej školy. Krstného otca nemala jedného, ale ôsmich – všetko ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom podieľali na vzniku knihy. Pokrstili ju ovčím syrom a zapili žinčicou – symbolmi valaskej kultúry, ku ktorej patrí aj fujara.
Fujarový spevník mal svojho predchodcu v DVD Škola hry na fujaru, ktoré Dušan Holík vydal pred štyrmi rokmi. Podľa referencií, tí čo vyskúšali už DVD, naučili sa hrať na fujaru. „Za jedného predpokladu - ak mali pevnú vôľu. To nám zdôrazňovali už na konzervatóriu – talent je nanič, ak v človeku nie je aspoň trochu pevnej vôle,“ zdôrazňuje.
Na trojdňových kurzoch sa väčšina ľudí naučí nielen základný rozfuk, ale aj jednu - dve piesne. Kto je nadaný, naučí sa vraj jednu pieseň aj za jeden deň. Fujarové kurzy v minulosti robievali v Hrochotskom mlyne, po jeho zatvorení už v regióne nenašli žiadne vhodné miesto, a preto ich robia v Zázrivej, v Jánošíkovom dvore.
Prvú sa naučil za večer
Dušan Holík sa dostal k fujare ako dieťa. Na fujare hral otec, aj starý otec a ako desaťročný to skúsil aj malý Dušan. Najprv na píšťalke, potom prešiel k fujare. Prvú pieseň sa naučil za jeden večer.
Dušan Holík je nielen hudobníkom ale aj výrobcom fujár. „Počas štúdia na konzervatóriu v Žiline som hral vo folklórnom súbore Rozsutec a potom Stavbár. Potrebovali sme píšťalky, ktoré by ladili pre nahrávku v rozhlase a tak som to skúsil. Počas vojenskej služby v súbore Jánošík som urobil prvú fujaru. Chytilo ma to na celý život,“ dodáva.
Kráľovský nástroj
Rovnakú pieseň zahrá každý fujaristra trochu inak. A to je na tomto nástroji, ktorému sa niekedy hovorí kráľovský, krásne. Možno sa raz dočkáme, že fujaru začnú vyrábať čínske fabriky v pásovej výrobe a možno odolá. „Dá sa vyrábať aj hromadne, no už to nie je ono. Taký nástroj už nemá dušu nástroja, s ktorým sa človek zabáva celé dni,“ hovorí Dušan Holík.
Niečo na tom bude. Fujara bola spoločníkom valachov na salašoch, pri nej zaspávali, s ňou sa zobúdzali. V jej hudbe cítiť viac ako je len zhluk tónov, fujarová melódia je meditáciou človeka, ktorý je sám, ďaleko od svojej rodiny. Fujarou posiela pozdrav svojej manželke či milenke, spája sa s vesmírom, čerpá z neho energiu. Aký paradox - kráľovský nástroj vyrobený rukami valacha.
