ZVOLEN. Letný tábor, ktorý na môťovskej priehrade vedie televízny moderátor Patrik Herman, sa v nedeľu skončil. V dvoch týždňových turnusoch sa v ňom vystriedalo stošesťdesiat detí z celého Slovenska. Z rodín, ktoré by si podobný tábor pri svojej finančnej situácii nemohli dovoliť. Viaceré sú sirotami či polosirotami. Niektoré neboli s triedou ani v Škole v prírode, pre rodinný rozpočet by to bola záťaž.
Výber je na starostoch a školách
Deti do tábora vyberajú starostovia a primátori s riaditeľmi škôl. Tábor má byť pre ne forma odmeny za úspechy v škole. Herman ich výberu dôveruje, pri takom množstve detí ani nemá možnosť si ich preveriť. „Nemyslím si, že by to zneužili, pretože sami sú pod kontrolou. V malej obci a aj v škole sa neutají, kto sa tábora zúčastnil, takže ak by vybrali niekoho nespravodlivo, vystavili by sa kritike okolia,“ povedal.
„Určite tu nemáme deti, ktoré chodia v značkovom oblečení alebo chodia s rodičmi na dovolenky do zahraničia. Vidíme to na ich emóciách, vedia sa úprimne tešiť z každej maličkosti, akú tu dostanú. Z malého autíčka, z maľovanky či sady fixiek. Niektorým sa skotúľa z oka aj slzička.“
Maličkosti však nedostanú deti v tábore len tak do ruky, musia si ich nájsť, hre hovoria hľadanie pokladu. S filozofiou sám nezmôže nikto nič. „Učíme ich tu chápať, že ľudia si majú pomáhať. Pokým sa jednotlivé oddiely nespoja, šifru k pokladu nezískajú. A keď dostanú maľovanku staršie deti, vedia už, že ňou môžu potešiť svojho mladšieho súrodenca, bratranca či kamaráta.“
Okrem sladkostí a hračiek dostávajú deti školské potreby, tričká, šiltovky a tiež základné hygienické potreby, ako je zubná kefka s pastou, šampón, sprchový gél. „Nie je to spasenie pre tú rodinu, ale aspoň na krátky čas im to pomôže zmierniť ich neľahkú finančnú situáciu. Za ušetrené peniaze na tieto veci môžu deťom dopriať niečo iné,“ dodal Herman.
Žobre celý rok
Ďalší ročník pripravuje od prvého dňa po skončení predchádzajúceho. „V tom momente začíname myslieť na to, čo všetko potrebujeme zabezpečiť. V mojom trojizbovom byte znova obetujem jednu izbu, z ktorej je veľkosklad všetkého možného. Postupne zbieram veci pre deti a skladujem ich doma. A je to aj o zháňaní peňazí. Tábor nás stojí 20-tisíc eur, tie musíme mať v hotovosti. Veľa materiálnych vecí pre deti dostaneme od podnikateľov, no musíme zaplatiť ubytovanie, stravu, ďalšie náklady. Všetky peniaze však idú na deti, táboroví vedúci, je nás pätnásť, a tiež celý personál tu trávi dva týždne bez akéhokoľvek nároku na honorár.“
Kým tábor robila Nadácia Markíza, Herman sa o nič nestaral, len o program pre deti. Dnes na jeho zorganizovanie sám zháňa peniaze. „Celý rok je to doslova o žobraní. O telefonovaní, o klopaní na dvere, o prosíkaní. Ale keď vidím, aké sú deti šťastné, poviem si, stojí to za to.“
Galériu fotografií z pobytu detí v tábore si môžete pozrieť TU.
Deti dostali aj ruksaky v hodnote 30 eur. Pre 160 detí to bola takmer 5-tisícová položka. „Bolo to ťažké, mysleli sme si, že to nezvládneme, ale podarilo sa. V prvom turnuse sme tu mali dve sestry, jedna mala desať, druhá dvanásť rokov. A hoci ľudia dnes nezvyknú prejavovať vďačnosť, ich mama nám zatelefonovala úplne nadšená. Nevedela im vysvetliť, že si taký ruksak nemôže pre ne dovoliť kúpiť, navyše bola nadchnutá z toho, že je aj s výstužou na chrbát. Dva dni vraj boli vystavení počúvaniu zážitkov. Každú jednu maličkosť, čo dostali v tábore, ukazovali tri razy. Najskôr doma, potom u starých rodičov a napokon u krstných. Veľmi nás to potešilo.“
Okrem toho deťom nakúpia ešte to, čo potrebujú. Topánky či botasky, nohavice, mikiny. Na ich mieru. Vezmú ich do obchodov v meste, kde si môžu oblečenie vyskúšať.
Prvý raz
Deti sa s táborom rozlúčili v sobotu večer ohňostrojom. Mnohé ho naživo videli prvýkrát, v malých obciach takú príležitosť nemajú ani na Silvestra. Slovo „prvýkrát“ sa však opakovalo aj pri iných príležitostiach. „Išli sme deťom podávať pukance. Asi štyri sa opýtali, čo to je? To slovo už síce počuli, ale nikdy pukance nejedli. Alebo kornútkovú zmrzlinu. Zdá sa to neuveriteľné, pretože pre nás je to úplne samozrejmé.“ S deťmi absolvovali aj preventívnu prehliadku u očného lekára, viacerým zistili zhoršený zrak. Okuliare dostanú deti domov zadarmo.
Tábor však bol predovšetkým o zážitkoch a o zábave. Už tradične sa im o ne okrem táborových vedúcich postarali vojaci, policajti, hasiči, kynológovia či záchranári. „Deťom sa páči, že si môžu odskúšať ich výstroj, sadnúť si do ich techniky. Sú z toho nadšené. Mrzí ma však, že niektorí rodičia sa hanbia dať deti do tohto tábora. Stali sa nám také prípady, keď povedali, že oni to nepotrebujú. Mali by prekonať dospelácku hrdosť, pretože tým oberajú svoje deti o možnosť prežiť sedem krásnych, nezabudnuteľných dní v tábore.“
