DETVA. K názvu sa dostali náhodou. Štvorčlenná kapela mala prvýkrát vystúpiť verejne na Folklórnom festivale v Strážnici. Potrebovali ich predstaviť na pódiu a Alexandrovi Uglerovi, jednému zo štvorice muzikantov, napadlo: „Nuž čo, sme štyria ako štvorlístok, tak sa môžeme volať Ďatelinka.“ To bolo pred štyridsiatimi rokmi.
Ďatelinku dali dokopy so vznikajúcim súborom Detva. Prvé roky, to je obdobie tvrdej roboty, zbierania piesní, nácviky, nahrávanie, koncerty, vystúpenia. Ako predníci vystupujú Ondrej Molota, Jozef Berky a Ján Klimo, kontru hráva Jozef Berky - Hájka, cimbalistom je Jozef Mackov a basu má pod kontrolou Alexander Ugler.
„V tej dobe tu bolo oveľa menej muzík. Hrávali Hrončekovci, potom my a ešte Klincovci z Dúbrav. Dnes je ich minimálne desať. Niektoré chodia po svadbách, niektoré sú pri súboroch, ďalšie iba koncertujú. Aj preto je možností menej. V súčasnosti sa svadby obídu bez ľudovej muziky, prípadne ju zavolajú na doplnenie a prestriedanie s diskotékou,“ hovorí primáš Ďatelinky Ondrej Molota. „Posledne ale badať návrat k tradičnej hudbe, pozývajú nás, aj keď nie na celú noc, tak aspoň na sobáš.“ V minulosti odohrali do roka aj tridsať až štyridsať svadieb. A k tomu asi tridsať vystúpení.
Ďatelinka si v regióne rýchlo získala dobré meno. FOTO: Archív KC v Detve.
Posledných desať rokov
Nepriaznivá finančná situácia sa prejavuje aj v kultúre. Obce na ňu nemajú peniaze, aj keď si ľudia žiadajú kultúrne vystúpenia. „Je to podstatne zložitejšie ako kedysi. Keď nás pozvú na vystúpenie, obyčajne majú problém s hradením nákladov. My sme tí, ktorí sa musia prispôsobiť daným podmienkam. Ideme doslova pod cenu, na druhej strane sme radi, keď ľudí našou hudbou potešíme, a to nielen z komerčného hľadiska,“ dodáva Molota.
Posledných pätnásť - dvadsať rokov účinkuje Ďatelinka samostatne. Podľa Molotu to nemajú ľahké ani folklórne súbory. Majú problém zarobiť si na svoju vlastnú prevádzku, kroje a nástroje. V minulosti fungovali často pod fabrikami a aj ministerstvo dotovalo kultúru o niečo viac. „Kroje sa nakúpili, hudobné nástroje tiež a súbor si potom zarábal na vlastnú réžiu, autobus, občerstvenie a aj nejaké honoráre. Dnes si musia všetko zmanažovať sami. Len také cédečko... Keď chceme vydať niečo nové, producent nám povie, že vstupné náklady musíme prefinancovať cez sponzorov. A to je dvetisíc až tritisíc eur. Až potom sa začne samotná práca na cédečku.“
Návrat pod Poľanu
Veľa fanúšikov má Ďatelinka aj na južnom Slovensku. Vo viacerých obciach žijú povojnoví presídlenci, ktorých rodiny sa presťahovali práve z Podpoľania a vzťah k podpolianskej kultúre si zachovali. Ondrej Molota sa tiež narodil v takejto rodine vo Fiľakove. Jeho mama však pochádzala z Detvianskej Huty. „Takýchto rodín je tam veľa. Nie všetci sú muzikanti, no práve muzika ich spája s regiónom, z ktorého kedysi odišli.“
K hudbe mal Molota blízko odmalička. Zo začiatku ho učil na husliach otec, ktorý poznal noty. Neskôr začal chodiť do hudobnej školy. „Maminka prekrásne spievala podpolianske pesničky. Okrem nich ma formovali ďalší ľudia, ktorých som stretal a vedeli hrať na fujare, heligónke, prípadne na píšťalkách. Títo ľudia sa tam stretávali pri rôznych príležitostiach – na svadbách, krstinách alebo len tak,“ vracia sa k svojim začiatkom primáš Ďatelinky. Pritom ako chlapec prišiel o štyri prsty na ľavej ruke. O prsty, ktoré sú pri hre na husle nenahraditeľné.
Z Fiľakova odišiel po maturite, silne ovplyvnený podpolianskym prostredím, v ktorom vyrastal. Bolo možno len otázkou času, kedy sa vráti do kraja, z ktorého pochádzali jeho rodičia. „A už tu žijem viac ako štyridsať rokov a stále účinkujem s Ďatelinkou,“ dodáva s úsmevom.
S magnetofónom za ľuďmi
Minulý týždeň vyšlo Ďatelinke jubilejné desiate cédečko s názvom Zahrajže mi, Ďatelinka. „Je na ňom 90 percent nových skladieb, ktoré sme vybrali z archívu - ako klenoty vytiahnuté zo starej truhlice.“
Keď v minulosti chceli získať nové pesničky, museli ísť so starým a ťažkým magnetofónom za ľuďmi, ktorí ich poznali. „O takých ľudí nebola núdza, dnes je to už horšie, aj preto sa nové veci objavujú iba zriedkavo,“ hovorí Molota. „Dnešní mladí sú šikovní, lepšie sa orientujú a pomáhajú si na počítačoch, skladby si môžu stiahnuť z internetu.“
Za štyridsať rokov sa v Ďatelinke vystriedalo množstvo hudobníkov. Dvaja členovia z pôvodného zloženia umreli, viacerí chodia iba na hosťovanie z iných ľudových muzík. Na niektorých cédečkách dokonca účinkovali aj žiaci, ktorých Ondrej Molota učil v umeleckej škole.
Na cestách
So súborom Detva prešla Ďatelinka viacero krajín. Vystupovali napríklad aj v exotickom Alžírsku. „Tam sa to takmer zvrhlo. Dokonca jeden šaman dirigoval mňa. Stál pod javiskom, v ruke držal tyč a ňou mi ukazoval, že máme hrať ešte rýchlejšie.“ Keď hrali rýchlejšie, aj tanečníčky sa museli rýchlejšie točiť a oni im videli pod sukne. „To ste mali počuť to hučanie – ako uragán. Oddeľovala nás od nich ohrada, ktorú takmer prevalili. Nedbali ani na to, že ich strážcovia bili palicami.“
