Človek sa majstrom sveta nestáva každý deň, mnoho športovcov môže o podobných tituloch celý život len snívať. O emóciách je hovoriť asi zbytočné, tie najväčšie vás určite prepadli krátko po záverečnom hvizde finálového zápasu s Kanadou. Aké pocity ale vami lomcujú momentálne, dochádza vám už čo ste vlastne s „babami“ na domácom šampionáte dokázali?
- Postupne si to začínam uvedomovať. Hlavne vtedy, keď mi k dosiahnutému úspechu gratulujú ľudia, ktorí ma pred šampionátom ani nepoznali. Gratulujú mi priatelia, známi, ale aj predstavitelia iných športov, minister školstva, či predsedkyňa slovenskej vlády. Mrzí ma však, že do dnešného dňa mi nezagratuloval taký športovec, akým je primátor mesta Zvolen. Jeden športový redaktor totiž vytiahol štatistiky najúspešnejších trénerov v histórií Slovenska, ktorí získali medaily na svetových šampionátoch v kolektívnych športoch, a zistil, že mi medzi nimi patrí prvé miesto. To ma teda potešilo a začal som si uvedomovať dosiahnutý úspech.
Kto bol vašim prvým gratulantom a čo vám povedal? Aká myšlienka vám v tej chvíli prebehla hlavou?
- Po poslednej sekunde zápasu vyleteli všetky hráčky a realizačný tím na plochu, takže v tom okamihu som zostal na striedačke sám, pričom ruky mi vyleteli nad hlavou. Prví, s ktorými som sa podelil o radosť, boli moja manželka Erika a dcéra Lenka, ktorá bola členkou realizačného tímu. To boli prvé objatia, a potom som bežal na plochu aj ja. Prvý stisk „schytala“ hráčka Miška Matejová, ktorá zranená, s barličkami, cupkala k majsterkám sveta, ktoré jasali a vyskakovali od šťastia a radosti.
Čo bolo na ceste za zlatou medailou najťažšie? Je nejaký míľnik, ktorý vám túto cestu vydláždil najviac?
- Semifinálové víťazstvo nad Českom. Bolo to peklo na zemi. Hralo sa v nádhernej vedľajšej hale, kde sa tesnalo zhruba tisíc českých a slovenských fanúšikov, ktorí vehementne povzbudzovali. Bolo tam asi tridsať stupňouv. A miľníkom? Tým bol strelený gól Pavlovičovej v predĺžení tohto zápasu.
Kam by ste tento úspech zaradil v rebríčku osobných úspechov, ale aj tých, ktoré dosiahol slovenský hokejbal?
- Je to úspech trénera, celého realizačného tímu a hlavne dievčat, ktoré reprezentovali Slovensko. Zaradil by som ho určite na prvé miesto, pričom na druhom je striebro zo svetového šampionátu v Plzni v roku 2009 a treťom titul majstra Slovenska v hokejbale juniorov U20 v roku 2007, ktorý som získal s N-Sportom Zvolen. Vážim si však aj titul majstrov sveta mužov, ktorí vybojovali vo Zvolene, kde som sa podieľal na spoluorganizácii šampionátu. Cením si ale úspechy všetkých hokejbalistov na Slovensku, ktorí pre svoju krajinu získali čo len jednu medailu.
Ste trénerom ženskej reprezentácie. Je náročné mať pod palcom toľko báb? Ako sa s dievčatami spolupracuje?
- Je to náročná práca, ale nesmierne zaujímavá. S dievčatami sa pracuje výborne. Hlavne vtedy, keď si zostavím kvalitný realizačný tím. Moja asistentka Diana Kosová je senzačná žena. V tíme musí byť uvoľnená atmosféra, pohoda a sranda. Vtedy sa darí všetku energiu pretaviť do víťaznej túžby.
V tíme bolo dosť skúsených hráčok, ktoré žnú úspechy aj na ľade. Aká bola skutočná sila majstrovského kolektívu? Kto bol jeho lídrom?
- Tím som poskladal z tých najlepších dievčat na Slovensku, ktoré hrajú hokejbal. Základ tvoril tím z predchádzajúcich MS v Plzni. Doplnil som ho ale aj o mladé, perspektívne a bežecky rýchle hráčky ako štrnásťročnú Žitňanskú, šestnásťročné Lálikovú, Kaliskú, Mikeskovú, či osemnásťročnú Ihnaťovú. V bráne sme mali oporu v Zuzane Tomčíkovej, ktorej výkony boli excelentné, no a potiahli aj skúsené hráčky ako Kapustová, Pavlovičová, Karafiatová, Pravlíková ,Országová a Matejová. Tým pravým lídrom bol ale celý tím, ktorý dal do hry srdce, bojovnosť a túžbu po víťazstve. Preto sme dosiahli tak veľký výsledok.
Chlapi – športovci zvyknú dobrého kolektívneho ducha udržiavať aj formou rôznych šibalstiev. Funguje je to tak aj v ženskom kolektíve? Vedia baby aj vystrájať?
- Tak to teda vedia. Myslím si, že tento tím vie, čo je sranda.(smiech)
Aké boli a ako dlho trvali, alebo stále ešte trvajú majstrovské oslavy?
- Tak to tu ešte nebolo! Večer slávy si dievčatá užili a vychutnali do sýtosti. Víťazné cigary, šampanské, zábava, tanec s pohárom na stole, nič z toho nemohlo chýbať. Tešil som sa spolu s nimi a vychutnával si to. Niektoré, ktoré nemuseli ísť do práce, oslavovali ešte veľmi dlho.
Jaroslav Kolibík, obkolesený svojimi zverenkyňami, bozkáva cennú trofej. FOTO: (SITA)
Hokejbal sa aj na Slovensku teší veľkej popularite. Ziskom ďalších dvoch svetových medailí (ženské zlato a mužský bronz) poukázal na svoju veľkú silu. Ako hodnotíte priebeh oboch slovenských šampionátov a postavenie tohto športu, čo sa týka popularity, úspešnosti a zázemia na Slovensku?
- Vždy so túžil priniesť do Zvolena pohár a zlaté medaily z majstrovstiev sveta. Budem otvorený. Šport na Slovensku je v kríze, finančnej, ale aj zásluhou nezáujmu mladých oň. Pritom o medaily a úspechy Slovenska na šampionátoch sa starajú práve športy, ktoré sú finančne podhodnotené, len preto, že nie sú olympijské. Veď čo je na tom, že hokejbal, florbal, sálový futbal, karate, fitnes, kulturistika, či nohejbal propagujú úspešnosť a masovosť? Nerozumiem tomu, napríklad aj preto, že hokejbal patrí medzi najúspešnejšie športy na Slovensku! V doterajšej histórii šampionátov, muži alebo ženy sa vždy domov vracali s medailami, čo sa na svete ešte nikomu nepodarilo.
V súčasnosti patríte medzi najúspešnejších aktívnych činovníkov tohto športu. Čím si vás hokejbal získal?
- Hokejbal som hral vždy a všade, kde bolo voľné parkovisko. Z parkovísk som sa dostal na hokejbalové ihriská a postupne aj do hál. Počas dvadsiatich dvoch oficiálnych rokov stúpla úroveň hokejbalu, čo do kvality a počtu registrovaných hráčov, minimálne na hranicu slovenských olympijských športov. Dôkazom toho je aj fakt, ktorý ma veľmi teší – tento šport je veľmi populárny. Slovenské majstrovstvá sveta sledovalo stodvadsať svetových krajín. Hokejbal je rýchla, dynamická hra , ktorú môže hrať každý, či už rekreačne alebo súťažne. Hrával som hokej, mám úspechy z atletiky a teraz hrám aj florbal. Šport netreba škatuľkovať, všestrannosť prináša úspechy aj v hokejbale.
Aké sú vaše najbližšie športové ciele a méty? Dá sa vôbec dosiahnuť ešte viac?
- Vždy so túžil priniesť domov pohár a zlatú medailu z majstrovstiev sveta, ktoré by som ukázal všetkým Zvolenčanom a hokejbalistom v tomto meste. V hokejbale sa už viac dosiahnuť skutočne nedá. Byť majstrom sveta je stropom úspechu. Mojim snom je však zahrať si niekedy hokejbal vo Zvolene na ihrisku, ktoré by bolo zastrešené. Keby vo Zvolene, ale aj v iných mestách pochopili, že ľudia potrebujú športoviská, potrebujú jednoduché haly, nenáročné na údržbu, univerzálne športové haly, kde si vo voľných chvíľach zašportujú, zahrajú hokejbal, florbal, sálový futbal a iné športy, tak ako je to bežné vo svete, bol by som naozaj šťastný.
No a mojou srdcovou záležitosťou je aj Športový klub hokejbalu a florbalu N-Sport Zvolen. Jeho hokejbalisti skončili v 1. Slovenskej hokejbalovej lige na 2. mieste a vydobyli si možnosť hrať celoslovenskú extraligu. Žiaľ, financie od mesta na hokejbal boli rozdelené na dva kluby. Jedným je N-Sport, ktorý ťahá úspešne hokejbal a mládež dlhé roky, chce sa opäť vrátiť do extraligy, ale nemá na to financie, lebo ich komisia rozdrobila. Druhým je Bukovinka, ktorá dostal financie tak ako N-Sport a tvári sa, že má úspechy, že chce pracovať s mládežou, ale popritom hrá len mestskú zvolenskú ligu ( 3. Slovenská hokejbalová liga - Zvolen. Ďalším klubom N-Sportu je Florbalový klub, ktorý sa prihlásil do 3 florbalovej ligy, ktorú suverénne vyhral a postúpil tak do 2. ligy. Ambície sú hrať najvyššiu celoslovenskú súťaž. A potom si možno spolu s Elánom zaspievame - kde na to vziať...
Autor: dv
