Hrával s chýrnymi muzikantmi, no hrával aj s obyčajnými, ktorí, tak ako on, noty nepoznali. Muzika ho sprevádzala po celý život. Ako osemdesiatdvaročný už nevládze držať krok s mladými hudobníkmi, no cimbal ešte ovláda slušne, ba aj kontrabas prebudí k životu. Cigán z Dúbrav, Ján Klinec. Muzikant, ktorý ako pätnásťročný prišiel o ľavú ruku.
Pri prvej cigarete ho vyrušíme našim príchodom. Sedí na dvore, tvárou akoby naberal energiu zo slnečného svetla. Ospravedlní sa za cigaretu vo svojej ruke. A potom znovu. Človek vraj musí vedieť čo sa patrí a čo nie. „Pri káve musím tri. A potom poobede, o štvrtej a o piatej a dosť,“ vysvetľuje, keď už sme otvorili tému fajčenia. Tých sedemnásť vraj niekedy potiahne. A niekedy, keď nerozdá, mu vydrží krabička aj na dva dni. Do konca rozhovoru stihne ešte ďalšiu cigaretu – druhú ku kávičke, ktorá už medzičasom vychladla.
Poctou muzikantovi Jánovi Klincovi mal byť sobotňajší program na detvianskom amfiteátri v rámci festivalu Sviatok pod Poľanou. Ten nakoniec pre nepriaznivé počasie v sobotu prerušili a program s Jánom Klincom presunuli na folklórne slávnosti. Veď prípravu by bolo škoda nezúročiť.
Muzika
K láske k hudbe ho nemusel nikto priviesť. Hudba bola všade okolo neho. Ako jedenásťročný už hrával so starými muzikantmi. Urobili mu malý cimbal a chodil s muzikou na svadby a všade kde bolo treba. „Viete, vtedy bieli muzikanti nehrávali a Cigáni sa s muzikou dobre uživili. Len v Dúbravách boli tri cigánske muziky,“ hovorí Ján Klinec. Starký, ktorý robil kováča na Ivinách, bol medzi sedliakmi známi, a tak ich muziku často volali na rôzne príležitosti. Aj s malým Jánom Klincom. Otec mal pritom druhú muziku, strýkovia ďalšiu. Osem tried ľudovej školy stačilo, peniaze na ďalšiu školu doma neboli. O tom, že bude muzikantom nikto nepochyboval.
Cigán
Bez cigánskej muziky sa v Podpoľaní v minulosti nezaobišla žiadna svadba alebo zábava. Boli neodmysliteľnou súčasťou spoločnosti. „Som Cigán a Cigánom zostanem, kým budem žiť. Podstata je v tom ako chcem žiť,“ hovorí starý muzikant. „Naši otcovia vždy vedeli kosiť, matere zasa chodili na gazdovstvá dojiť. A preto sme nemali žiadne ťažkosti. Tu nikdy neboli žiadne represálie. My pochádzame zo starej éry, tak ako naši otcovia sme sa učili robiť tak ako aj iní robotníci. Roboty bolo, koľko bolo... Buď v poľnohospodárstve alebo pri výstavbe ciest.“
Úteky
Vojna priniesla Klincovcom ťažké chvíle. „Otca mi zabili Nemci. Šestnástich vtedy postrieľali vo Zvolene,“ hovorí bez akýchkoľvek emócií. Tie predsa dávno pochoval čas.
Mladý Ján bol tiež pri partizánoch, sprevádzal svojho bratranca, ktorý bol muzikantom. „Mal som štrnásť rokov, pomáhal som pri kotloch, udržiaval oheň a podobne,“ dodáva o službe pri partizánoch. Povztanie skončilo, jednotka sa rozišla práve vo chvíli, keď bol na ceste so správou pre jednu učiteľku. Pri horárni ho Nemci chytili. Pri škole v Hriňovej čistil Nemcom mínomety, neskôr ho zavreli v Detve. Ďalším osudom sa mu malo stať Nemecko, kam ich chceli odviezť. Vo Zvolene sa mu našťastie podarilo ujsť aj so študentom z Trnavy. Využili zmätky, keď vojaci od zajatcov odstrkovali ženy, hľadajúce svojich mužov. „Jeden náš dôstojník mi povedal, že už som dávno mohol byť starej materi pri sukni. A tak som ušiel,“ dodáva.
Zo Zvolena sa pustil smerom na Lieskovec a Očovú až domov. Otca aj ďalších zobrali Nemci dva dni predtým a Jána tiež pred návratom domov varovali. A tak sa vybral na štátny majetok v Želobudzi. Tam robil hospodárskeho správcu ruský emigrant Žifčenko a už vtedy sa tam ukrývalo niekoľko partizánov. „Bol tam mäsiar, dvaja lekári, letec a traja židia,“ spomína Ján Klinec. Nemci sa o úkryte dozvedeli a urobili raziu o štvrtej ráno. Všetkých vyhnali na dvor a kontrolovali doklady. „Jeden mi povedal, chytro prebehni na druhú stranu, kde už boli ľudia skontrolovaní,“ dodáva. A tak sa zachránil. Ostatných zobrali, partizánov aj židov...
Sedem mesiacov v nemocnici
Po prechode frontu sa mu stalo osudným, že na štátnom majetku robil aj jeden Šváb, ako ľudia volali Nemcov žijúcich na Slovensku. „Strelil mi z boku puškou do ruky. Mieril na srdce, guľka prešla cez ruku a rebrá dovnútra a vyšla cez pupok,“ vysvetľuje. Nemec bol pri partizánoch, no zároveň držal aj s okupantmi. Bál sa, že by chlapec mohol o jeho zrade vedieť viac, a tak konal ako uznal za vhodné. Mladého Jána previezli do Zvolena, kde v nemocnici ležal asi sedem mesiacov. Život mu zachránili, no postrelená ruka bola tak dlho zaviazaná až, ako hovorí, vyschla. Vybavenie nemocnice bolo biedne, po Nemcoch veľa neostalo. A zranených ľudí bolo veľmi veľa.
Jednoruký
S jednou rukou mohol zabudnúť na muziku. Dve zdravé ruky sú potrebné tak na kontrabas ako aj pre cimbal. „Špekuloval som zahrať zátylkom na kontrabase. Skúšal som aj na cimbale jednou rukou. Postupne som si zvykol až ma nakoniec zobrali do kapely. Najprv na jednu svadbu, potom na zábavu. A išlo to,“ dodáva. Za sedemnásť rokov v Podpoľanci sa mu na zátylku vytvorila hrča. Noty nevedel písať, no čítať sa ich postupne naučil. „Kde potrebovali cimbalistu, tam ma zobrali,“ smeje sa. Hrával s Paprčkovcami z Hriňovej, zaskakoval v rôznych súboroch, neskôr zakotvil v Podpoľanci. Prešli mnoho krajín, no napriek krásnym zážitkom si najviac cení domovinu. Keď sa raz vrátili z Grécka, vrhol sa na zem a pobozkal ju.
Neklamal. Odchádzame a starý muzikant si vyberá svoju tretiu cigaretu. Aj keď je hrnček s kávou prázdny. Dobieha, čo zameškal s nami - pri potulkách spomienkami.
