ZVOLEN. Kanibalizmus sa stal témou posledných dní už aj na malom Slovensku. Šokujúci prípad z východného Slovenska naznačuje, že svet okolo nás môže mať oveľa temnejšie farby, než na aké sme bežne zvyknutí. Hlavný aktér je už po smrti, nič už nevysvetlí a tým sa priestor na rôzne „možné i nemožné“ vysvetlenia rozšíril.
Kanibal uprostred nás? Predstava človeka, možno dobrého známeho, suseda, kamaráta či spolupracovníka, z ktorého sa jedného pekného dňa vykľuje netvor nám zdravý spánok asi neprinesie.
Žarty nabok? Vôbec nie
„Je to v uhle pohľadu. Ak sa pozeráme povedzme cez bežný objektív, vidíme, že to môže byť ktokoľvek. Keď tento objektív vymeníme, objavíme podrobnosti, podľa ktorých nájdeme odlišnosti. Bežne naozaj neviem povedať či niekto kanibalom je alebo nie je. To nemôžem povedať ani o vás,“ hovorí s úsmevom bývalý kriminalista Matej Snopko.
Tému rozpracoval vo svojej pravidelnej rubrike v markizáckom Teleráne. Nie náhodou, považujú ho za jedného z najväčších slovenských odborníkov práve na kanibalizmus. Napriek vážnej téme, jeho spracovanie bolo odľahčené a vtipné. Pri rozprávaní o kanibaloch!? „Musím to urobiť jednoducho a vtipne, a to nielen kvôli publiku, ale aj kvôli sebe. Tým, že o tom píšem, vec ďalej skúmam. Som zvedavý ako malé dieťa a keď niečo nové zistím, chcem o tom povedať ostatným ľuďom. Je ale samozrejmé, že v pozícii obete nemá človek prečo žartovať,“ hovorí bývalý kriminalista a spisovateľ (napísal dve knihy série Vrahovia. Tretiu práve chystá).
Kanibalovi zveríme aj svoje deti
Čo nám bráni, aby sme si z človeka pripravili obed? „V prvom rade je to morálka, potom empatia a tretím faktorom je vedomie trestu. Morálka, povedané skrátene a zjednodušene, nám bráni robiť druhým to, čo nechceme, aby oni robili nám. Empatia nám zasa umožňuje vžiť sa do pocitov obete. A to sa nemusíme baviť ani o nejakom násilnom čine. A vedomie trestu? Nikto nechce byť potrestaný, ak nepatrí do spoločnosti, kde sa trestami preukazuje zdatnosť. Človek sa pýta sám seba, či sa vystaví verejnému šikanovaniu a hanbe len za v obchode ukradnutú kávu.“
Kanibala medzi nami ale nevieme odhaliť! Že kanibalom niekto je, kým to nepraskne to vie iba on. Dokonca sa to väčšinou nedozvedia ani jeho obete. V televízii to Matej Snopko názorne ukázal: „Kanibalovi zveríme do opatery deti, pôjdeme s ním na rande, vezmeme si ho do rodiny. Nikdy netušíme čo sused, od ktorého nás oddeľuje iba tenká stena, varí v hrnci. Kanibal nechodí po ulici s nožom v ruke, nemá zakrvavené ruky a ani ohlodanú kosť ako šperk niekde vo vlasoch.“
Nebezpečný sympaťák
Kriminalistika nám môže ukázať čo si zapamätať, keď sa chceme vyhnúť nepríjemnostiam, gaunerom a zle vyvinutým ľuďom. Rozhodne nikde nesmieme ísť s neznámym človekom, ani keby mal tvár seriózneho človeka. Práve na tom je založený ich úspech - na serióznosti. „Až do prvého milovania treba komunikovať a stretávať sa na verejných miestach,“ smeje sa Snopko.
Častá je predstieraná bezbrannosť. Známy americký mnohonásobný vrah Theodor Bundy lapal svoje obete na to, že si obväzoval ruku aby vyzeral ako zranený. A ženy? „Povedali si, že tento sympaťák predsa nemôže byť nebezpečný, má chorú ruku, treba mu pomôcť... Aj to je jedna z loveckých stratégií – predstierať bezbranného a zraneného,“ varuje Snopko.
Kým sa niekomu zveríme „do rúk“ mali by sme ho poznať. Nielen z jeho rozprávania ale aj od iných.
Chvíľu ich vozil, chvíľu mučil...
Obľúbenou postavou Mateja Snopka, samozrejme z kriminálneho prostredia, je sériový americký vrah Edmund Kemper. Meral vyše dvoch metrov a vážil asi 160 kilogramov. Impozantná postava, pravidelné črty tváre, hlas budiaci dôveru. Chlapík, s ktorým sa chcel každý kamarátiť. Vzbudzoval pocit bezpečia, ako starý otec či starší brat. „Takémuto človeku stačilo, keď študentka nastúpila do jeho auta, čo aj väčšinou každá rada urobila. Chvíľu ich vozil, chvíľu mučil a napokon niektoré aj zjedol,“ vysvetľuje.
Keď sa prišiel neskôr priznať na políciu, nikto mu neveril. Mal predsa dobrú povesť, bol slušným človekom. A tak si svoje priznanie musel ísť zopakovať do susedného okresu, kde už známym pre nikoho nebol.
Každodenná brutalita
Málokedy sa človek ráno zobutí s predsavzatím - dnes je pekný deň, vezmem sekeru a niekoho zabijem. Vždy sa to musí vyvinúť. „Aj ku kanibalizmu sa človek musí dopracovať. Cesty sú ale rôzne,“ dodáva kriminalista Matej Snopko. Vedci podľa neho dokonca nie sú jednotní ani v tom, či sa zločincom niekto môže narodiť alebo sa ním stane až pod vplyvom rôznych okolností.
Napríklad už spomínaný Edmund Kemper. „Jeho mama, ktorú on nadovšetko miloval, mala spôsoby vyslúženého dôstojníka cudzineckej légie. Stále na neho revala, bila ho, terorizovala a dokonca ho zatvárala do kotolne. Brutalita na každý deň. Rovnako sa k nemu správali aj sestry, pre ktoré nebol obľúbeným bračekom. Keď sa raz so sestrou pochytili, za to, že mu poškodila hračku, jej zobral bábiku a pred jej očami bábike odstrihol hlavu. Vtedy zistil, že takýmto spôsobom ju môže ponížiť a ovládať. Neskôr hlavy svojich obetí doslova zbieral, aj keď si ich nevystavoval doma. Považoval ich za svoje trofeje. Tým, že niekomu odrežem hlavu, dokážem, kto je pánom situácie. To bol základ jeho vývoja. Robili mu zle a on to po svojom vracal iným,“ vysvetľuje kriminalista.
