Dlhovekosťou sa vyznačujú viaceré národy, o nás, Slovákoch, sa to, žiaľ, nedá povedať. Veď len okrúhla storočnica je veľmi zriedkavá. Napríklad v takej Zvolenskej Slatine sté narodeniny doteraz oslávila iba Mária Výbohová. Rodená Gondová. Minulý týždeň.
ZVOLENSKÁ SLATINA. Pátranie po príčinách dlhovekosti k ničomu nevedie. Ak by sme sa chceli dostať k ako-tak spoľahlivým výsledkom, museli by sme človeka sledovať celé roky. A možno aj celý život by na to nestačil.
Boroviny, Krvavník sú v histórii obce i celého regiónu dobre známe. Práve Krvavník dostal svoj názov od potokov tureckej krvi. Práve na tomto mieste sa vraj (možno je to vraj aj celkom zbytočné) podarilo Vígľašanom a Slatinčanom premôcť turecký oddiel, ktorý z nášho krásneho kraja odvádzal desiatky zajatcov. Turci zaplatili vysokú daň, vlastné životy nechali v slovenskej zemi.
Toto odbočenie do histórie sme si nemohli nechať ujsť. Práve v časti Boroviny totiž žije najstaršia obyvateľka Zvolenskej Slatiny.
Dajte mi pokoj!
Domček po rekonštrukcii už dávno nie je tým gazdovským obydlím ako v minulosti. Rodina si ho prispôsobila, tu sa stretávajú a je pre nich tým najkrajším miestom. Až do roku 1984 v ňom Mária Výbohová žila so svojím manželom Jozefom. V tom roku umrel. Muža jej rakovina zabila behom mesiaca.
Vzali sa v roku 1929. V jednom domčeku sa tlačili so svokrovcami aj so švagrom s rodinou. Až po vojne v roku 1947 sa im podarilo presťahovať do svojho novopostaveného domu. Gazdovali na svojom majetku, neskôr po kolektivizácii sa obaja zamestnali na družstve.
Pani Mária má dvoch synov Jána a Jozefa, päť vnúčat a desať pravnúčat.
Naše fotografovanie ju ale otravuje. Snažíme sa ju presvedčiť aspoň na úsmev, no bez úspechu. Jej výraz znie: Dajte mi pokoj! Aj preto pokus o nadviazanie rozhovoru končí rovnako. Zle počuje a už aj oči jej neslúžia tak, ako by mali, dozvedáme sa od rodiny.
Otec umrel mladý
Načrieť do života človeka a vybrať z neho všetko podstatné, dôležité alebo zaujímavé by bolo fajn. Ibaže je to nemožné. Potrebujete nabrať za varešku a tisíc ďalších varešiek vám ostáva v kotlíku.
Mladá Mária nemala jednoduchý život. Napokon, tak ako tisíce ďalších. Peňazí doma veľa nebolo a tak otec dvakrát odišiel na zárobky do Ameriky. Ani tam to našinci nemali ľahké, každý dolár museli zarobiť v drine. Rodina si aspoň mohla prikúpiť ďalšiu poľnohospodársku pôdu, ktorá bola základom obživy. Postupne sa ťažká robota začala prejavovať aj na otcovom zdraví. Umrel mladý, iba päťdesiatdvaročný, rok a pol po druhom návrate z Ameriky. Mama, napriek tomu, že sa o majetok a deti musela často postarať sama, sa dožila deväťdesiatjeden rokov. Ženy v rodine majú zrejme na dlhovekosť predpoklady.
Tenký zdravotný záznam
„Nikdy nepracovali ľahko, na druhej strane, nikdy sa psychicky ničím netrápili. Aj preto tak dlho žijú,“ vysvetľuje nevesta a menovkyňa Mária Výbohová.
O zdraví jubilantky Márie Výbohovej najlepšie svedčí jej zdravotný záznam. Ten je tenučký ako pri malom dieťati. Vážnejšie ochorela až pred troma rokmi. Dali jej lieky, no celá sa vyhádzala. Nemohla ich užívať. Zobrali ju aj do nemocnice, no ani tam im lieky neboli dobré. „Napokon nám mamu poslali domov, mysleli si, že zomrú. Tu sme ich mali asi tri mesiace. Za ten čas sa dostali z choroby aj bez liekov,“ hovorí syn Jozef.
Choroba ju zmenila. Kým dovtedy si nevedela život predstaviť bez rádia a správ, potom už oň nemala záujem. Rovnako rada čítala časopisy, dokonca bez okuliarov. Dodnes okuliare nemá. Občas sa posťažuje, že nevidí a ani nič nepočuje. „Čo chcú vidieť, to vidia a čo chcú počuť, to počujú,“ dodáva s úsmevom syn Jozef.
Jednoduchá strava
Popri robote na majetku nebol čas ani na nejaké vyváranie. Trochu mäsa vareného vo vode, k tomu kapustu a zemiaky. Jednoduché slovenské sedliacke jedlá boli v domácnosti základom.
Dnes jej chutia jogurty. Každý deň musí mať jeden alebo dva. Zvolenské, iné nie. Ráno si urobí bielu kávu, k tomu si dá vianočku. Na obed si zohreje polievku alebo iné jedlo. Popoludní zje jogurty, občas nejaké ovocie alebo niečo sladké. Mäso už veľmi neobľubuje, je už ťažké na žalúdok. Hádam aj preto, lebo ho nemá čím pohrýzť. „Keď mala protézu, otcovi sa často sťažovala, že ju tlačí. Až jedného dňa protéza zmizla. Našiel som ju po zime, na jar – bola zavesená na hruške v záhrade. Otec bol veľký beťár,“ dodáva syn.
Okradli ju
Dnes si už sama nevarí, no v sporáku kúri, či je zima alebo leto. O drevo sa jej stará rodina. Aj keď na Borovinách žije sama, rodina ju denne navštevuje. Asi pred piatimi rokmi ju vykradli. Chlap so ženou prišli a pod nejakou zámienkou vylákali peniaze. Starká im dôverovala, no keď zistila, že naletela podvodníkom, nechcela o tom deťom ani povedať. Dnes je už dobre pozamkýnaná a cudzích si do domu nepustí.
V lete sedáva na lavičke - na gangu, ktorý je na slnečnej strane. Akoby čakala na ďalší osud. Už asi dvadsať rokov rodine hovorí: tento rok umriem. Niekedy sa iba modlí, a to aj celý deň. Myšlienke na smrť sa človek v takom veku nevyhne. Rodine zdôrazňuje, kde chce byť, keď príde posledná hodina. Nie v nemocnici, domove dôchodcov, ba ani niekde vo vykúrenom panelákovom byte. Zomrieť chce jedine doma, v Slatine - na Borovinách. Na mieste, kde sa jej každý pohľad dokáže premeniť na spomienku. Načo je dobré rádio so správami, politikou. Načo by čítala príbehy v časopisoch. Veď tie najkrajšie jej napísal život sám.
