TŔNIE. Adopcia detí žijúcich v Detskom domove Ratolesť v Tŕní je skôr ojedinelou výnimkou. Vekový priemer tamojších detí je 13 - 14 rokov a o staršie nemajú potenciálni adoptívni rodičia záujem.
Pred dvoma rokmi si adoptovala rodina z Holandska vtedy päťročného chlapca, vlani neopustilo domov žiadne dieťa. Tento rok pripravujú zatiaľ jednu adopciu, rodina z Holandska si chce osvojiť aj trojročnú chlapcovu sestru.
„Najväčší záujem je o malé deti do dvoch - troch rokov, no my poskytujeme starostlivosť práve pre staršie od troch do osemnástich rokov. Ešte do tých siedmich - ôsmich rokov sú ochotní vziať si ľudia deti do pestúnskej starostlivosti, ale ja takých prípadov je žalostne málo," hovorí riaditeľ domova Ján Paľuch. Výnimkou bol medializovaný prípad šiestich súrodencov Horváthovcov vo veku od 7 do 18 rokov. Súd ich pred rokom všetky zveril do pestúnskej starostlivosti ich niekdajšieho vychovávateľa Milana Daniela.
Ani samotné deti však už veľký záujem o novú rodinu nejavia. „Samozrejme, že túžia po vlastnej rodine, ale čím sú staršie, tým väčšie sú ich obavy zo zmeny. Z toho, čo by ich „tam" čakalo. Tu si už zvykli; majú tu kamarátov a viacerí aj súrodencov," dodáva Paľuch.
Riaditeľ domova Jan Paľuch s deťmi v obývačke jedného bytu.
Z 83 detí, o ktoré sa v Ratolesti starajú, sú siroty len tri, zhruba polovicu detí tvoria polosiroty. Ostatné majú obidvoch rodičov, no tí sa o ne nevládzu alebo nedokážu starať. Šanca vrátiť dieťa po čase biologickým rodičom je podľa Paľucha mizivá. Ide prevažne o ľudí zo sociálne slabších vrstiev a často so sklonom k alkoholizmu.
Rodinné byty
Vianoce prežilo doma len sedemnásť detí. Nechceli, mnohým spôsobili rodičia traumy. Aj z tých, čo domov šli, sa viaceré zapovedali, že to bolo naposledy.
Napokon, dnes detské domovy ani zďaleka nepripomínajú niekdajšie budovy internátneho typu, pôsobiace často chladným dojmom so strohým a vojnu si pamätajúcim zariadením. Dnes deti žijú v takzvaných bytoch ako rodiny.
Rodinu tvorí zhruba desať detí. Každý byt má vlastnú veľkú obývačku s televízorom s veľkoplošnou obrazovkou, niekoľko izieb, kuchyňu, kúpeľňu s vaňou aj sprchovacími kútmi a sociálne zariadenie.
Mládež v domove si varí sama. To, na čo dostane chuť.
Ratolesť zrekonštruovali pred piatimi rokmi, všetko v ňom dodnes dýcha novotou a čistotou. Interiér bytov je modernejší ako izby v mnohých starších hoteloch.
Strach z budúcnosti
Deti podľa Paľucha najviac túžia po tom, aby sa úspešne zaradili do života. Aby mali primerané bývanie a prácu.
„Najväčší strach majú z toho, čo ich čaká, keď odtiaľto odídu. Snažíme sa im pomáhať, nájsť im bývanie aj prácu. Ešte sa nestalo, že by naše dieťa zostalo na ulici. Niektorí sa vrátili späť k rodičom a tým, čo sa vrátiť nechceli, pomáhame. Samozrejme, ešte počas školskej dochádzky im vysvetľujeme, že škola je pre ich život potrebná a po štrnástke ich vedieme k samostatnosti a zodpovednosti."
Na prahu dospelosti končia základnú
Niektoré deti zostávajú v domove aj po dovŕšení osemnástky, keď sa im končí ústavná výchova. „Spíšu s nami dohodu o poskytovaní ďalšej starostlivosti, no tá je podmienená ďalším štúdiom. Mnohé deti však v šestnástich - sedemnástich končia len základnú školu, pretože kým neboli v domove, mali vynechané roky."
Pre dospelých zverencov má detský domov k dispozícii dva byty vo Zvolene, v nich žije momentálne osem tínedžerov. „Sú to stredoškoláci, najstaršia má 21 rokov. Ešte donedávna sme tam mali aj dvoch vysokoškolákov."
Profirodičia
Profesionálnych rodín zamestnáva Ratolesť päť, v nich žije osemnásť detí. Žiadna nie je vo Zvolenskom okrese, tu sa to zatiaľ veľmi „nenosí". Možno aj pre pretrvávajúce predsudky voči rómskemu etniku. Až 75 percent detí v domove je totiž rómskych. Nerómskych je 5 percent, ostatné sú polorómske.
