ZVOLEN. O nevydarenej jesennej časti corgoňligového Ružomberka sme sa porozprávali s jeho kapitánom mužstva Tomášom Ďubekom. „Asi každý z nás je rád, že corgoňligová jeseň sa už skončila. Desať kôl sme nevyhrali. Potrebovali sme si už od futbalu oddýchnuť, prečistiť hlavy. Preto chvalabohu, že prišla prestávka. Treba ju čo najlepšie využiť a pripraviť sa na jar, aby sme sa opäť v tabuľke dostali tam, kde chceme byť," skonštatoval v závere uplynulého roka ružomberský kapitán, ktorý 22. januára dovŕši 24 rokov.
Od zápasu v Nitre, čiže od 11. septembra, vo vašej kabíne nezaznel víťazný pokrik. Určite to bolo aj dosť deprimujúce.
- Veru, je to veľmi dlhá doba. Niekoľkokrát sa črtal zlom, ale neprišiel. Žiadnemu futbalistovi nepridá na pohode, keď sa nevyhráva a, navyše, mužstvo nedáva ani góly. V novinách zase číta o čiernej sérii, z ktorej sa robí senzácia. Tomu všetkému zodpovedá aj atmosféra v šatni. Jedno s druhým súvisí, nálada logicky klesala, vytrácalo sa aj zdravé sebavedomie.
Čo sa vlastne udialo? Prečo mužstvo, ktoré v prvej polovici jesene bojovalo o špicu tabuľky, sa zrazu zasekne? Neurazil Ružomberok šťastenu?
- Takými zlomovými momentmi boli dva domáce zápasy za sebou so Zlatými Moravcami a Senicou. Napriek tomu, že sme herne aj na šance mali navrch, priniesli len bod. Senica sa v druhom polčase nedostala za našu „polku", predsa však počas nášho tlaku strelila v 93. min. víťazný gól. Potom nasledovala prehra v Trnave, po nej výmena trénera a ďalej sa to už s nami viezlo. Myslím si, že v stretnutí so Senicou sa urazilo šťastie, množstvo veľkých šancí zostalo nevyužitých.
Tomáš Ďubek (vľavo, č. 26) bol počas jesene kapitánom i najlepším ružomberským hráčom. FOTO: SITA
Počas vašej kariéry ste za osem sezón v ružomberskom áčku zažili štrnástich trénerov. Ktorý z nich vám najviac utkvel v pamäti?
- Samozrejme, najradšej si spomínam na tých trénerov, s ktorými sa mužstvu darilo, s ktorými sme niečo dokázali. S Františkom Komňackým to bol titul a víťazstvo v Slovenskom pohári, s Františkom Strakom mužstvo ťahalo veľkú šnúru bez domácej prehry, pri Michalovi Bílkovi, Zdenkovi Frťalovi a Jánovi Hasprovi to zase bolo jedenásť zápasov v rade, v ktorých sa bodovalo. Viete, keď ste na víťaznej vlne, všetko ide ľahšie. Ak sa ale prestane dariť, vytráca sa pohoda a pokoj. Aj za trénera Ladislava Jurkemika bolo všetko v úplnom poriadku, dokým nám išlo.
Odchod Straku celé mužstvo prežívalo veľmi emotívne, dokonca ste za jeho zotrvanie v klube aj zabojovali. Bolo vám ľúto aj za Jurkemikom?
- Ľúto - neľúto, my hráči s tým nič neurobíme. Keď sa vedenie rozhodne trénera odvolať, urobí to. Keďže sme v tom čase boli tretí či štvrtí, kabína tento krok vnímala kadejako. Nechcem to rozoberať. Padlo rozhodnutie a na hráčoch je, aby ho rešpektovali.
Keď príde na lavičku nový muž, hráčov to motivuje, snažia sa ukázať v čo najlepšom svetle a je predpoklad výsledkového obratu. V Ružomberku ale nenastal. Čo vy na to?
- Tréner Milojevič pred príchodom do Ružomberka takmer pol roka žil v Španielsku. Hoci predtým trénoval Košice, veľmi naše mužstvo nepoznal. Musel sa s ním zoznámiť, tiež zistiť, komu aký post najlepšie sedí. Aj keď určite mal nejaké informácie. Pod jeho vedením sa nezačalo zle. Remizovali sme v Prešove a vzápätí vyhrali pohárový zápas v Lipanoch. Podľa mňa, je to dobrý tréner. On však nerozhoduje o zápasoch na ihrisku. Na to sme my, hráči.
Aké novinky priniesol Goran Milojevič do tréningového procesu? Čo zmenil?
- Všetko sme robili s loptami na malom ihrisku. Narážačky, prihrávky. Je to typická španielska futbalová škola.
Určite aj on je smutný, že sa mužstvu nedarilo. Dával to nejako najavo?
- Bolo to na ňom vidno. Stále ale myslel pozitívne, burcoval nás a veril, že musí prísť zmena.
V piatok 10. decembra mužstvo skončilo aj s tréningmi. Keďže začiatok zimnej prípravy je stanovený na 10. januára.
- Tak to už býva. V zime je väčší priestor na dovolenku, v lete takmer žiadny. Prvých desať, pätnásť dní si chcem predovšetkým oddýchnuť. Potom sa budem hýbať podľa individuálneho plánu.
