Najstaršia, najskúsenejšia, najbúrlivejšia. Elena Kaliská by si počas svojej jagavej kariéry zaslúžila všelijaké prívlastky. Dvojnásobná olympijská víťazka na OH v Aténach a Pekingu, štvrtá na OH v Sydney však bola v tomto roku aj „naj" smoliarkou, ktorej na sklonku roka predsa len zasvietila trblietavá hviezda.
Rodáčka zo Zvolena, bytostne spätá s Liptovským Mikulášom, sa o svojom vodáckom zdraví presvedčila tým najlepším spôsobom. V olympijskom kanáli v austrálskom Penrithe, teda na mieste, kde sa pred piatimi rokmi stala svetovou šampiónkou, zdolala úradujúcu majsterku sveta zo slovinského Tacenu Rakúšanku Rakúšanky Corinne Kühnleovú vo svojich prvých pretekoch po predchádzajúcom zranení. Napriek 38 rokom a poškodenia kĺbu v ľavom lakti tak bude čeriť divokú vodu aj naďalej.
Zranenia
V tejto sezóne, v mnohom prelomovej, plakala od šťastia i zlosti. Slzy sa tisli po tom, keď sa mohla znovu s celou silou oprieť o pádla. „Opäť som na scéne, netreba mi bilancovať, lúčiť sa," žiadalo sa jej schuti vykríknuť do éteru. Slzy tečúce potokom si utierala aj vtedy, keď jej zranená ľavá ruka znemožnila štarty na tohtoročných vrcholoch. „Slalomu som sa dovtedy naplno oddávala a sledovať ho len z brehu s vyvesenou rukou na krku som trpko prežívala. Ja by som tieto moje rozpoloženia ani nezverejňovala, pravda je, že každý človek má právo si poplakať. Netajím, slzy mi úprimne vyhŕkli naposledy vtedy, keď som nečakane ohlásila ukončenie sezóny. Nebolo to ľahké, inak sa však nedalo, musela som tie slová vyriecť, Vo vnútri som sa trápila, strašne ma to bolelo, ale aj som dúfala, že sa mi všetko omeškané vráti, že sa mi oplatí byť trpezlivá."
Oplakávať unikátnu kariéru Elena Kaliská cez nejaké zranenie nemieni. „Nikdy som nezapochybovala, že sa uzdravím a opäť si sadnem do kajaka. Zranenie bolo dosť neočakávané, v nepravú chvíľu a čas. Je to pre mňa aj poučenie, každý jeden signál svojho tela si už pozorne vypočujem."
Zranenia Elenu Kaliskú dosiaľ obchádzali, a tak na svoj organizmus nedá dopustiť. „Možno únavou, možno pretrénovaním som ho neprípustne zaťažila, neviem. Teraz sa však už pozerám dopredu, zvážim si možnosti regenerácie, riziko zo zranenia sa pokúsim aj po konzultáciách s odborníkmi znížiť na minimum."
Sila koncentrácie
Elenu Kaliskú by mohol lákať aj ďalší piedestál na olympiáde v Londýne a túžba po treťom zlate, ktorým by už úplne ovládla štatistiku ženského kajaku. „Nechcem nič predbiehať, uvidím, ako sa všetko vyvinie. Najskôr sa treba na olympiádu prebojovať, a potom o nej naplno rozmýšľať. Pri konečnom úspechu zohráva rolu nesmierne veľa maličkostí, podceniť čo len jednu by vyvolalo domino efekt. Viem, že rovnako ako ja aj Češka Štěpánka Hilgertová dvakrát na olympiáde zvíťazila. Obe asi bojujeme s podobnými radosťami a starosťami a asi by sme tak dlho v našom športe neúčinkovali, keby nás zdravie neposlúchalo. Preto ho aj teraz skloňujem vo všetkých pádoch."
Najskôr hviezdička, dlho blikajúca, potom hviezda s jasným leskom. „Trvalo mi dlhšie, kým som sa naplno presadila. Ešte tak majstrovstvá Európy, tam som sa realizovala, v pretekoch Svetového pohára to už bolo slabšie, aj keď natrénované som mala strašne veľa. Nikdy som zo seba v tých časoch všetko nevydolovala, u mňa platilo to známe, že všetko sa odohráva v hlave. Postupne, po nadobudnutí skúseností som sa naučila viac koncentrovať, nepísanú bariéru som konečne prelomila a od olympiády v Aténach som sa už presadzovala častejšie."
Elena Kaliská si presne pamätá, čo a kto všetko ju gurmánsky povedané dosolil a dochutil do podoby špičkovej kajakárky. „Pred Aténami som začala spolupracovať so športovým psychológom Tomášom Gurským, aj tento moment sa mohol podpísať pod harmóniu, akú som pociťovala. Snažila som sa nie veľmi chcieť, pretože čím viac som si opakovala slovíčko 'musím', tým som viac chýb vyrábala. Koncentrácia, to je podľa mňa najdôležitejšie, nevnímať bočné tlaky. Ak sa naladíte tak, že jazdu prežívate bez tlaku, akoby ste boli na tréningu, vytúžené ovocie si odtrhnete a vychutnáte úspechy."
Nezmenila sa
Búrlivá povaha občas proti telu a jeho výkonnosti nepriateľsky bojuje. „Asi by ju lepšie popísali iní, ktorí ma poznajú. Priznávam, som dosť tvrdohlavá, dakedy prchká, výbušná, no bez tvrdohlavosti by človek nič nedosiahol. Tréner musí povahové rysy rešpektovať a takéhoto som našťastie našla. S Petrom Mrázom vždy nájdeme kompromis a buď jeden, alebo druhý vyjde v ústrety. Hľadanie treba občas aj prebolieť, inak by sa správny smer nenašiel. S trénerom Mrázom trénujem dlhé roky, zmeny síce neodvrhujem, niekedy môžu pomôcť, no ja takto neuvažujem. Čo sme kedysi začali, treba dobojovať."
Zmena je život, no aj nemusí. Dve olympijské zlaté medaily z Eleny Kaliskej inú Elenu nevyrobili. „Ja si myslím, že som taká, ako aj kedysi. My žijeme v takom prostredí, kde sa pohybuje veľa hviezd a vychádzajúcich hviezdičiek. Ak by som príliš vyskakovala, hneď by mi to dali najavo. Áno, som sebavedomejšia, no zakaždým ma čaká tvrdá drina a úplne prozaické starosti, ako všetkých."
Bude trénerkou?
Akurátna forma nie je záležitosť padajúca z neba, treba si ju zaslúžiť. „Možno vynútený oddych po zranení mi prospel, v zime nabijem baterky, za poraneným ramenom nakreslím hrubú čiaru a budem myslieť na najbližšie dni. Olympiáda ma láka, no pri systéme jednej lode v jednej kategórii môžete hovoriť aj o šťastí a veľkých nervoch. Ak to nevyjde, budem sklamaná, no takto rozladení budú aj mnohí ďalší. Nerada by som však niekedy priveľmi podľahla negatívnym emóciách, aj preto si nejaké ultimátum o prípadnom konci kariéry nepripúšťam. Kým sa budem vo svetovej špičke pohybovať, nie je na takéto úvahy dôvod."
Budúcnosti a civilného života sa Elena Kaliská neobáva. „Po skončení kariéry by som rada obohatila ďalšiu generáciu o moje skúsenosti a nie je ich málo. Ešte je však privčas rozprávať o tom dni. Keď príde čas, rozhodnem sa a preladím. Ak by som vhupla do trénerskeho života, aj v ňom si rozkážem a budem sa usilovať dosiahnuť najvyššie méty. Trénerka, ktorá vychovala olympijského víťaza, no nebolo by to krásne? Po každej príležitosti by som rada siahla, postupnosť malých krokov k čoraz väčším však treba zachovať."
Nič neľutuje
V slovenskom slalome občas zarezonuje generačná výmena, ktorá sa v plnom vyznení pomaly blíži. Elena Kaliská si zo súčasnej generácie ako jediná jasne pamätá, keď vodáci pripomínali na podujatiach skôr čundrákov ako vrcholových športovcov. „Podmienky sa zmenili, ja si však rada spomínam na naše začiatky. Atmosféru prežitej minulosti a súčasnosti ťažko porovnávať. Dnes sa vyžaduje dokonalosť v materiálnom zabezpečení, inak to nejde."
Vodný slalom a Elena Kaliská, oba neoddeliteľné pojmy. „Čo by som robila, keby som sa znovu narodila? Možno hrala tenis, alebo kolektívny šport, ktovie. Určite som však rada, že som uprednostnila vodný slalom a že som v ňom našla toľko pozitívnej energie. Nie som úplný samorast, talent v tom špeciálnom vodáckom ponímaní som možno zdedila po otcovi, ktorý sa v menšej miere tiež venoval vodnému slalomu. Všestrannosť ma neobišla, ťažila som z kultúry pohybu. Všetky tieto prednosti som si hodila do hrnčeka, pomiešala a dovarila sa," schuti sa zasmiala nad svojským receptom na slávu.
