Najnápadnejším znakom na tvári sv. Miluláša bol údajne zlomený nos

ZVOLEN. Dávať a nečakať dar je hlavným zmyslom sviatku sv. Mikuláša, ktorý sa spája s dátumom 6. december.
Na Slovensku, podobne ako aj v okolitých štátoch, sa na tento deň tešia najmä deti, pre ktoré je symbolom obdarovania sladkosťami, ovocím a inými darčekmi. Veriacim ten deň pripomína, že Boh im dáva každý deň množstvo darov, hoci si ich ľudia ani nezaslúžia. Už sa stalo tradíciou, že deti si predvečer sv. Mikuláša
vyčistia čižmičku.

Mikuláš sa narodil približne v roku 270 na južnom pobreží Malej Ázie pravdepodobne v treťom storočí. Pochádzal z bohatej rodiny. Stal sa najprv diakonom a kňazom, neskôr biskupom v meste Myra v južnom Turecku, údajne proti vôli svojho otca, ktorý si želal, aby bol vojakom.

Biskup Mikuláš hlásal evanjelium, pomáhal biednym, chorým a trpiacim a preslávil sa svojou dobročinnosťou. Koluje o ňom množstvo legiend. Jedna z nich hovorí o tom, ako pomohol trom chudobným sestrám, ktoré sa nemohli vydať, lebo nemali na veno a preto ich čakal krutý osud v otroctve alebo v nevestinci.

Keď sa o tom dozvedel biskup Mikuláš, zabalil vraj hrudu zlata do šatky a v noci ju nepozorovane hodil cez okno do izby, kde spali tri chudobné dievčatá. Vďaka štedrému daru sa mohli všetky tri sestry vydať, a tak ich Mikuláš zachránil pred ponížením a hanbou. Svoj skutok chcel utajiť, všetko sa však prezradilo a ľudia ho chválili za jeho šľachetnosť.

Povesť divotvorcu spôsobila, že sa stal viacnásobným patrónom. Za svojho ochrancu ho pokladá pravoslávne Rusko, ktoré prijalo kresťanstvo v 10. storočí. Mnohé, najmä európske mestá nesú jeho meno, napr. St. Nicholas v Anglicku či Liptovský, Plavecký alebo Borský Mikuláš na Slovensku. Svätý Mikuláš bol vďaka legendám patrónom, kupcov, majiteľov záložní, námorníkov, lekárnikov či voňavkárov.

Predpokladá sa, že svätý Mikuláš zomrel asi 6. decembra roku 345-351. Pochovali ho v myrskom kostole, kde boli jeho telesné pozostatky uložené až do roku 1087. Keď Myru obsadili moslimovia, podarilo sa Mikulášove ostatky preniesť do talianskeho prístavného mesta Bari, kde žilo veľa gréckych prisťahovalcov. Tam postavili nový kostol zasvätený Mikulášovi. Na celom svete je viacero kostolov zasvätených sv. Mikulášovi a jeho patrocínium patrí medzi najčastejšie.

Kult sv. Mikuláša bol od 6. storočia známy v Byzantskej ríši, od 9. storočia v Taliansku a od 11. storočia v Nemecku, Francúzsku a Anglicku. Slobodné dievčatá sa k nemu modlia, aby sa prihováral za ich šťastný vydaj.

Svätomikulášska tradícia vychádza aj z jeho zasvätenej ochrany nad deťmi. Zvyk obdarúvať deti sa rozmohol najmä v Holandsku a odtiaľ sa rozšíril do Anglicka, Nemecka, Severnej Ameriky, kde k nemu prisťahovalci pripojili škandinávske ľudové tradície o škriatkovi respektíve čarodejníkovi, ktorý zlé deti trestá a dobré odmieňa darčekmi. Mikulášska tradícia sa na celom svete spája s jeho obdarovávaním nielen 6. decembra na sv. Mikuláša, ale aj na Vianoce. Tradícia obdarovávať deti 6. decembra sa rozšírila v stredoeurópskych slovanských krajinách.

V ľudových predstavách je známy ako bielovlasý prívetivý deduško s veľkou bradou, ktorý v sprievode čerta a anjela prichádza za deťmi s posolstvom lásky a nošou plnou sladkostí. V ostatných krajinách s dominujúcim kresťanským náboženstvom sa mikulášska tradícia spája so samotnými Vianocami. V Amerike a najmä v ďalších anglicky hovoriacich krajinách vítajú Santa Clausa, pre fínske deti je to Joulupukki, vo Francúzsku poznajú Pére Noëla a v Rusku deda Mráza.

Aj fínske Laponsko sa v legendách považuje za súčasný domov Sv. Mikuláša, kde sú adresované listy detí z celého sveta s prianím darčeka na vianočné sviatky. Práve odtiaľ na záprahu ťahanom sobmi začína rozvážať darčeky po celom svete.

Noviny Sunday Times priniesli 13. decembra 2004 článok, podľa ktorého britskí a talianski vedci údajne zrekonštruovali tvár sv. Mikuláša. Išlo o vlastný názor vedcov, ktorí uviedli, že najnápadnejším znakom na tvári sv. Miluláša bol - zlomený nos. Špecialisti si na pomoc zobrali počítačovú techniku a ako podklad im poslúžili röntgenové snímky a miery lebky svätca.

Antropologička Caroline Wilkinsonová z Manchesterskej univerzity konštatovala, že "mal zaujímavú tvár". "Bola vskutku mužná a zlomený nos bol jej poznávacím znakom." Historického Mikuláša s jeho nasledovníkmi spája
- biela brada. Skutočný Mikuláš ju nemal dlhú, ale nakrátko zastrihnutú.