Mláky ožili už po šiestykrát. V sobotu sa tu zišlo okolo tisíc rodákov i chalupárov. Do nálady im prišli zahrať folklórne súbory, fujaristi a gajdoši.
LÁTKY. Posledná augustová sobota na Mlákach už tradične patrí stretnutiu rodákov. V rodnom kraji sa stretli po šiestykrát, aby zaspomínali na domov, ktorý už dávno pohltil les.
„Škoda len, že už druhýkrát za sebou nám neprialo počasie," hovorí starosta Látok Martin Škopík. Pamätá sa na časy, keď v okolitých osadách pulzoval čulý život. Na miestach, kde kedysi stáli chalupy, sú dnes lesy. V sedemdesiatych rokoch toto územie zalesnili. Ľudia museli odtiaľto odísť. Nasilu.
Medzi nimi bol aj Ondrej Chromek. „Rok 1970 bol pre moju rodinu veľmi nešťastný. Museli sme odísť z rodnej chalupy. Bývali sme na Poliankach, obrábali pôdu a chovali dobytok. Prežil som tu štyridsaťsedem rokov. Ťažko bolo odísť, aj keď tunajší život nebol ľahký. Snehu tu cez zimu napadlo aj dva metre. Veľakrát sme boli odrezaní od sveta. No aj tak sme nechceli odísť, no nemali sme na výber. Presťahovali sme sa do Hrnčiarskej Vsi a začínali odznovu," spomína 87-ročný Ondrej. Na Mláky prišiel so svojím bratom Štefanom a družkou Ankou Vinarčíkovou.
Do školy chodili na lyžiach
K Látkam patria osady Polianky, Mláky, Paseky, Podbykovo, Nový Svet, Čechanky a Táňovo. Petrová, Sekcia, Grapa, Zabykovo, Vyhnanec, Dedinka a Pálenica sú tie, ktoré boli zalesnené. Niektoré z nich dnes obývajú chalupári. Kedysi bola skoro v každej osade škola, obchod, mlyn, kováč a šikovní gazdovia. Hospodárila tu i rodina dnes 64-ročnej Jolany Chromekovej.
„Bývali sme v osade Sekcia. Odišla som odtiaľto, keď som mala osemnásť rokov. Rodičia boli veľmi smutní. Obľúbili si tunajšiu síce krutú, no peknú prírodu. Teraz bývame v Poltári. Na Mláky sme prišli prvý raz a neľutujeme. S bývalými susedmi spomíname, ako sa tu žilo cez zimu, keď napadol sneh. Kto vtedy ochorel, mal smolu. Lekár sa k chalupám dostal ťažko."
Jej brat Milan Obročník si najradšej spomína na cestu do školy. „Cez zimu som chodil na lyžiach, bola to paráda. O rok na Mláky prídeme zas," sľubuje.
Chvíľu plakalo aj nebo
Spevom a tancom pobavil rodákov a okolitých chalupárov i 75-ročný Juraj Lacko. „Ľudové piesne a ja sme sa našli. Vždy, keď sme na lúkach hrabali seno, zvykli mi ženy hovoriť, že mňa by ten spev aj uživil. Chlebík mi však 37 rokov dávala lovinobanská magnezitka. Škoda, že prestala fungovať. Ale ja som mal šťastie. Dôchodok som si vyrobil skôr, ako skrachovala. Na Mlákach som bol aj vlani. Aj minulý rok pršalo, aj teraz. Ale ľudí je tu raz toľko ako vlani. Niektorí hovoria, že spolu s nami plače aj nebo," hovorí talentovaný spevák.
O rok dovidenia
Keď na javisku vystúpili súbory Hriňovčan, Jánošík, Ipeľ či Podpaľanec, v javisku sa našli aj takí, ktoré si zanôtili spolu s nimi. „Ľudia z okolia Látok boli a sú dobrí speváci i muzikanti. Radi si zaspievali na poli i na svadbách. A tie tu voľakedy bývali často. Pamätám sa, ako z Podbykova na rebriňákoch, ktoré ťahali vyparádené kone, išla svadba do kostola na Detviansku Hutu. Svadobčanov bolo šesť plných vozov a harmoniku i spev bolo počuť ďaleko," tvrdí starosta. „Dnes sa nás tu zišlo okolo tisíc. O rok to bude možno ešte viac."
