Len stromy majú dosť času na to, aby žili v spomienkach, spieva sa v jednej piesni. Pravdou je, že na ucelené spomínanie naozaj treba mať čas. A aby bolo podané ako pútavé i pre ostatných vtedajších pamätníkov, treba na to isté literárne majstrovstvo. O také niečo sa pokúsila Zuzana Filová, rodáčka z Očovej, vo svojej spomienkovej knihe Očová, Očová... (s podtitulom Reminescencie), ktorú nedávno vydala.
Kniha je mostom na ostrov jej detstva, ktoré tu prežívala v 50. rokoch minulého storočia. Je rozdelená do troch častí: Moje spomienky, Osudy ľudí, Tradície a zvyklosti. Vzhľadom na to, že vyšla len vďaka sponzorským príspevkom, treba oceniť jej peknú grafickú úpravu, má tvrdú väzbu, je vytlačená na kriedovom papieri a je doplnená farebnými fotografiami.
Autorka v prvej časti spomína na svojich najbližších: rodičov a ostatných príbuzných, susedov a pozoruhodných Očovanov. V druhej časti v rozprávačskej skratke približuje životné príbehy rôznych zaujímavých ľudí. Mnohí z nich boli vytlačení na okraj dedinského spoločenstva pre svoje sociálne postavenie alebo mentálne problémy. V tretej časti sú povesťové príbehy a etnografické „žánrové obrázky" zo života Očovej niekedy v 1. polovici 20. storočia. Všetky tri časti sú zosúladené a vytvárajú harmonický kompozičný celok.
Kniha vyniká predovšetkým autorkinou rozprávačskou poetikou, pretože doň vložila veľa pozitívneho a nie je to len bežný spomienkový optimizmus. Ľudí, ktorí ju obklopovali, vykresľuje s láskou. Zvlášť pri opisovaní rôznych miestnych osôbok v druhej časti sa zameriava na kladné črty dedinského človeka - pracovitosť, spolupatričnosť a obetavosť a vytvára z nich temer až miestne legendy.
Pri vykresľovaní každodenného života v Očovej (jarné práce, kosba, žatva, práce v zime) a slávenia sviatkov (Veľká noc, Turíce, Vianoce) vychádza predovšetkým z vlastných spomienok, ale aj z podania starších pamätníkov. Osobitne cenná je autorkina schopnosť vykresliť dôležité detaily s fotografickou presnosťou. Rozsiahle životné príbehy ľudí dokáže vtesnať do niekoľkých riadkov a pritom čitateľ nemá pocit, že by sa im uberalo na význame a dôležitosti.
