ZVOLEN. Premiéra nového filmu Steva Lichtaga, prehliadky filmov, besedy so zaujímavými hosťami, filmovými tvorcami, podujatia pre deti a mládež, pokus o vytvorenie nového slovenského rekordu, výstavy.
Medzinárodný festival filmov o životnom prostredí Envirofilm aj vo svojom 16. ročníku ponúka bohatý program; od tohto roku už v piatich festivalových mestách. K Banskej Bystrici, Zvolenu, Banskej Štiavnici a Kremnici pribudla Krupina.
„Aj s týmto ročníkom prišlo na festival od jeho vzniku takmer 1700 filmov. Autori ich poslali z viac ako 60 krajín zo všetkých svetadielov okrem Antarktídy," povedala manažérka festivalu Dagmar Rajčanová. „Zo 165 filmov, ktoré zaslali filmári z 31 krajín tento rok, vybrala komisia do súťaže 56 filmov z 20 krajín."
Hlavnú cenu 15. ročníka získali tri dokumenty so spoločným názvom Eko-zločiny od nemeckej autorskej dvojice Heinz Greuling a Thomas Weidenbach. Tento rok poslal film len Thomas Weidenbach. Výberová komisia však jeho film pred medzinárodnú porotu nevybrala, takže o festivalové ceny nesúťaží. Zameral sa v ňom na cestu pozdĺž Jangtze, najdôležitejšej historickej rieky v Číne, na ktorej od polovice 90. rokov pokračujú práce na stavbe najväčšej priehrady na svete, a na obetiach, ktoré si táto rozmerná stavba zobrala.
Záber z filmu Steva Lichtaga, ktorý bude mať na festivale celosvetovú premiéru.
Ako Steve Lichtag našiel „svoju" Lamarelu
Úspešný český filmár, dokumentarista Steve Lichtag, predstavil na Envirofilme už viac výnimočných dokumentov. Prvým bol dokument o žralokovi zabijakovi Veľký biely. Nasledoval Tanec modrých anjelov, film o nezmyselnom a brutálnom zabíjaní veľrýb japonskými lovcami, po ňom Zajatci bieleho boha.
Šesťkrát bol členom medzinárodnej filmovej poroty Envirofilmu. Tento rok prichádza na festival s filmom Poslední lovci (Last Hunters), ktorý zavedie divákov do dediny Lamalera, ležiacej na skalnatom pobreží v súostroví Alor (Indonézia). Je to posledné miesto na svete, kde sa veľryby lovia pomocou malých drevených člnov a bambusových harpún.
Nájsť jednu dedinu v Indonézii nie je práve jednoduché. Ako ste sa dozvedeli o Lamarele?
Kedysi mi o lovcoch vorvaňov rozprával cestovateľ Ruda Švaříček a mňa tá téma veľmi zaujala. Vtedy sme ale nevedeli, kde sa táto dedina nachádza. V Indonézii je viac ako 17-tisíc ostrovov, nie je ľahké nájsť tam jednu dedinku. Po dvojročnom hľadaní sa nám ju podarilo objaviť.
Poslední lovci nie je váš prvý film o veľrybách. Nakrúcate filmy o tom, ako tieto famózne cicavce žijú. Teraz ste urobili film o tom, ako ich zabíjajú. Aké ste mali pocity pri nakrúcaní?
Robiť film o živote veľrýb znamená snažiť sa k veľrybám dostať a dlho sa usilovať o to, aby nás prijali. Keď nakrúcam film, snažím sa nepodliehať emóciám. Nech už sa okolo mňa deje čo chce, musím zachytiť danú atmosféru prostredia, v ktorom práve som.
Tradičný lov je však zrejme humánnejší ako hromadné zabíjanie veľrýb. Domorodí lovci ich lovia len pre svoju potrebu.
V Lamarele, v tejto celkom unikátnej veľrybárskej komunite, som strávil veľa času. Áno, po skúsenostiach s domorodými lovcami sa prikláňam k názoru, že tradičný lov je humánnejší. Napokon, o tom všetkom je náš nový film Poslední lovci, ktorý by si nikto nemal nechať ujsť.
Anna Gudzová
Marián Geišberg: Poplačem si. Viac sa nedá
Medzi hosťami Envirofilmu bude aj známy herec a pesničkár Marián Geišberg. So synom Martinom zahrá a zaspieva, a iste aj niečo povie, na slávnostnom otvorení festivalu 10. mája (10. h.) v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Marián Geišberg hovorí, že nechodí takmer na žiadne podujatia. Ak, tak pracovne, ako je tomu aj v prípade Envirofilmu. Ale na ten sa teší.
„Som asi človek uzavretý. Mnoho stretnutí v minulosti, myslím tým pred osemdesiatym deviatym rokom, bolo všeobecných a ideologických. Potom nám padla sloboda z neba a my sme si ju pomýlili s pohodlnosťou. Stretnutia sú o žraní a táraní. Teším sa na váš festival, lebo sľubuje, že prídu ľudia iní, ako je moja skúsenosť. Tvoria, myslia. Naozaj sa teším."
Svoj vzťah k prírode vyjadrujete napríklad tým, že podporujete občianske združenie Priatelia Zeme, ale aj svojimi pesničkami. Čím ešte?
Snažím sa publikovať postoje, ktoré kritizujú náš vzťah ku krajine, k životnému prostrediu. Poplačem si, keď to vidím v praxi. Devastovanie, dobyvačnosť, bezohľadné developerstvo, drancovanie lesov. Odpoveď štátu, teda nás, ľudí? Ľahostajnosť, zrušenie ministerstva životného prostredia, aj tak spolitizovaného a neúčinného. Poplačem si. Viac sa nedá.
S Martinom aj s mladším synom Marekom si vraj občas zahráte v kuchyni.
Marek si hudobne rozumie skôr s bratom, ale keď nás núdza prikvačí a čas sa na dobré obráti, možno si zahráme všetci spolu. Kde bolo, tam bolo...
Narodili ste sa v Piešťanoch, vyrastali ste na Myjave. Ako herec ste prešli divadlami v Prešove, Martine, Trnave a pomaly už dvadsať rokov ste v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Pekne postupne z východu na západ Slovenska. Ako si spomínate na Myjavu, Prešov alebo Martin?
To sú mestá s pekným okolím a nemyslím tým ten vtip, že diera, ale s pekným okolím. Všade som bol tak päť rokov. Mladší syn je teraz Martinčan a tiež si pochvaľuje Hole a lyžovačku a vychádzky so svojím synom do lesa. A Myjava? Bivakujem v Novej Bošáci, čo je ten istý kraj. Detstva sa nezbavíš."
Napriek tomu, že ste pôsobili a pôsobíte v mestách, domov máte na dedine, vo Vlčkovciach. Kedy ste objavili Vlčkovce a zaumienili si tam žiť?
Utekal som tam pred bolšánmi. Ale pred bolšánmi sa nedá ujsť. Vlčkovce som kúpil na inzerát, myslel som si, že budem mať koňa a pokoj od všetkých. Dopadlo to naopak. Koňa som predal a pokoj je vec behu na dlhšie trate. Život v meste je jednoduchší aj pohodlnejší. Ale čo je zlé, dievky z dedín chcú zúfalo žiť v meste a smrdí im hnoj. Naopak, dievky z mesta sa hrabú do hôr a rúbu drevo. Všetko je naopak, šaman má bavorák...
Máte miestečko, kde sa cítite obzvlášť dobre?
Vo Vlčkovciach na poschodí. Mám tam posteľ, počítač a gitaru. O poschodie nižšie ženu. Mamu v Podolí. Syna v Juri. Ďalšieho v Martine. Pokoj na Bošáci. Spomienky. Všade dobre, všade najlepšie."
Anna Gudzová
Galapágy sú jedinečné svojou faunou, výnimočnými druhmi zvierat, ktoré nikde inde na svete nežijú. Napríklad obrie korytnačky.
Galapágy sú rajom pre zvieratá, nie pre ľudí
Keď Španieli v roku 1535 objavili Galapágy, nebolo na nich ani človiečika. Do námorných máp sa ostrovy dostali v roku 1570, piráti, moreplavci a cestovatelia sa tu zastavovali kvôli vode. V roku 1832 si dovtedy nikomu nepatriace Galapágy „prisvojil" Ekvádor; dodnes sú jeho provinciou. Rok predtým tu so svojou výskumnou loďou Beagle pristál britský prírodovedec Charles Darwin. Šesťtýždňové pozorovanie tamojších živočíchov ho inšpirovalo k napísaniu známeho diela O pôvode druhov. Galapágy sú jedinečné svojou faunou, výnimočnými druhmi zvierat, ktoré nikde inde na svete nežijú. Napríklad obrie korytnačky.
Pred dvomi rokmi sa na Galapágy vybrali japonskí filmári a nakrútili dokument Galapágy: Ohrozený raj. Film súťaží na Envirofilme 2010. Jedným z režisérov filmu je Kisoya Nakajima, ktorý nakrúca najmä dokumentárne filmy a režíruje kultúrne programy. V súčasnosti dokončuje program o dejinách Japonska a japonského ľudu. Producentom filmu je Atsushi Ogaki, ktorý aktuálne pripravuje dokument o atómových bombách zhodených v lete 1945 na Hirošimu. S obidvomi hovoríme o Galapágoch.
V Japonsku je iste veľa podnetov na dokumenty o životnom prostredí, či už v kladnom alebo negatívnom zmysle. Vy ste si vybrali Galapágy.
Galapágy boli prvou lokalitou zapísanou do Zoznamu svetového dedičstva a do Zoznamu svetového dedičstva v ohrození s úmyslom chrániť ich. Viedlo to však k nárastu turizmu. Zarazil nás tento paradox. Filmom chceme upriamiť pozornosť na Galapágy, pretože symbolizujú skutočnosť, že aj malý zásah ľudí môže narušiť ekosystémy.
Čo ste vedeli o Galapágoch predtým, ako ste sa tam vybrali?
Ostrovy Galapágy sme si predstavovali ako miesto, ktoré inšpirovalo Darwina, ako raj voľne žijúcich živočíchov a divo rastúcich rastlín, ako miesto veľmi vzdialené. Nemysleli sme na Galapágy ako na turistickú destináciu. Naša prvá návšteva ostrovov trvala päťdesiat dní, vo februári a marci 2008, počas ktorých sme robili výskum a filmovali.
Čo vás tam najviac šokovalo?
Najväčší šok prišiel v deň, keď sme dorazili na ostrov Santa Cruz. Ako sme prechádzali hlavnou ulicou v meste, všade sme videli vykračovať morské leguány. Pre nás, cudzincov, to bol ohromujúci pohľad. Pýtali sme sa sami seba, či to, že sme medzi leguánmi, hovorí o spolužití alebo o neoprávnenom zásahu. Táto jednoduchá otázka bola začiatkom nášho výskumu.
Mali ste pri filmovaní problémy? S ľuďmi, zvieratami, technikou?
Pri nakrúcaní filmu nie. Ak sa nejaký vyskytol, týkal ubytovania. Galapágy nemajú žiadne stromy alebo zeminu, ktorá by mohla byť použitá na výstavbu. Hotely a ostatné budovy sú postavené z betónových blokov dovezených z pevniny, ktoré sú zle vetrané a cítiť v nich vlhkosť. Omnoho pohodlnejšie sme sa cítili počas týždňa, ktorý sme strávili na člne. Cítili sme, že Galapágy sú rajom pre zvieratá, nie však pre ľudí.
Galapágy sú ohrozené. Aké posolstvo prináša váš film divákom?
Náš odkaz sa týka vzťahu medzi ľuďmi a prírodou. Chceme, aby ľudia videli, že dokonca aj ostrovy, ležiace tritisíc kilometrov od pevniny, obsadili ľudia, že nie sú izolované. Hoci boli stanovené predpisy, ktoré majú ostrovy chrániť, zachovanie ich prírodného dedičstva pre budúce generácie je veľmi ťažké.
Anna Gudzová
Tipy na súťažné filmy
Mestá bez cesty (Španielsko)
réžia: Jorge Tsabutzoglu, kamera: José Manuel Fandos, Javier Estella
Aineto, Ibort a Artosilla sú tri mestá na úpätí Pyrenejí, ktoré boli v 50. rokoch z dôvodu masovej migrácie opustené. O tridsať rokov neskôr, keď už boli úplne prázdne a zničené, ich začala osídľovať skupina mladých ľudí, ktorí hľadali alternatívny spôsob života, prirodzenejší a jednoduchší. Takto vznikla asociácia Artiborain, ktorá sa stala v Španielsku hlavným reprezentantom hnutia ecoaldeas - ekologické dediny. Fernando, muž zo Zaragozy, takmer už dôchodkového veku, tam cestuje, aby sa stretol s Jesúsom, obyvateľom Artosilly, s pevným rozhodnutím presťahovať sa do jednej z troch dedín. Jesús, s pomocou ostatných obyvateľov, pomáha Fernandovi pri jeho usídlení a prispôsobení sa novému spôsobu života.
Carstensz - Siedma hora (Slovensko)
réžia, kamera: Pavol Barabáš
Prišiel som z doby kamennej je názov knihy Heinricha Harrera o výstupe na najvyššiu horu Novej Guiney Puncak Jaya, vysokú 4884 metrov. Čo má táto informácia spoločné s ďalším filmovým bonbónikom Pavla Barabáša? Puncak Jaya je originálny názov pre Carstenzovu pyramídu a ak doplníme, že slávneho rakúskeho horolezca Heinricha Harrera hrá vo filme Sedem rokov v Tibete Brad Pitt, máme tu ozaj dramatický oblúk. Nemenej dramatické je Barabášovo rozprávanie o putovaní k vrcholu tejto hory, jeho sugestívne reflexie života domorodcov, úžasné pozorovania prírody, aj skryté zamyslenia nad naším „moderným" životom. Prekvapujúca pointa ohúri, donúti nás zmĺknuť a v tichu vlastnej duše rozjímať nad človekom a prírodou. A ďakovať Pavlovi Barabášovi za ďalšiu výnimočnú možnosť ísť po jeho chodníkoch aspoň chvíľu s ním.
Zábery z filmu Pavla Barabáša Carstensz - Siedma hora.
Lovec (Irán)
Envirofilm 2010 v skratke
Envirofilm je medzinárodný festival filmov, televíznych programov a videoprogramov s tematikou ochrany prírody a životného prostredia. Jeho cieľom je predstaviť, konfrontovať a podnecovať v medzinárodnom meradle tvorbu filmov, televíznych programov zameraných na ochranu prírody a životného prostredia, rozširovať poznanie ľudí a zvyšovať ich aktivitu pri riešení tejto problematiky.
Vyhlasovateľom XVI. Envirofilmu je ministerstvo životného prostredia, organizátorom Slovenská agentúra životného prostredia Banská Bystrica. Envirofilm je členom medzinárodnej asociácie festivalov o ochrane životného prostredia ECOmove International. Festival sa koná 10. - 15. mája, jeho leitmotívom je Medzinárodný rok biodiverzity.
Do XVI. ročníka filmári z 31 krajín sveta prihlásili 165 filmov. Najviac filmov zaslali slovenskí autori - 28. Nemecko 25 filmov, Česko 19, Francúzsko 11, Taliansko 9, Srbsko a Arménsko po 8 filmov, Poľsko 7, Holandsko a Španielsko po 6 filmov, Irán a Maďarsko po 4 filmy, Bulharsko a Japonsko po 3 filmy. Po dva filmy zaslali do súťaže Rakúsko, Taiwan, Portugalsko, Nórsko, USA, VB, Dánsko. Po jednom filme Čína, India, Austrália, Estónsko, Chorvátsko, Island, Albánsko, Grécko, Brazília a po prvý raz sa Envirofilmu zúčastňuje Peru.
Najdlhší z prihlásených filmov je nemecký film Banány (90 min.), o minútu menej má ďalší nemecký film Krv ruže (89 min.), ktorý sa uchádza o ocenenia v hlavnej súťaži. Autorom najkratších prihlásených filmov, spotov, je Rudolf Pado (SR). Sú to filmy Sú to len čísla?, Voda a Svet sa mení. Najkratším filmom pred medzinárodnou porotou bude chorvátsky film Zabitá (5 min.). Najviac filmov v tomto roku do Envirofilmu prihlásil slovenský autor Rudolf Pado (8).
Do medzinárodnej filmovej poroty v tomto roku zasadnú: David Barna (USA), Kateřina Javorská (Slovensko), František Palonder (Slovensko), Yossi Weissler (Izrael) a tradične aj Ferenc Varga (Maďarsko).
Pätnásty ročník medzinárodnej súťaže výtvarnej tvorivosti detí a mládeže Zelený svet, ktorá je súčasťou Envirofilmu, sa od jeho druhého ročníka niesol v znamení témy Hlavné mesto biodiverzity. Téma poskytla dostatok priestoru pre umelecké vyjadrenie všetkých vekových kategórií. V tomto roku sa do súťaže Zelený svet zapojilo 322 škôl, prišlo 2583 prác od 2389 autorov. Už tradične najsilnejšie je zastúpená kategória kresba, maľba, grafika a kombinované techniky.
Všetky ocenené a ďalšie zaujímavé práce budú vystavené na výstave v Múzeu SNP v Banskej Bystrici do konca mája. Časť prác pôjde na výstavu do Bruselu.
Pozvánka na Envirofilm 2010 sa uskutoční už v nedeľu 9. mája v Europa SC v Banskej Bystrici, v rámci podujatia Family event. Skupina Družina zahrá slovenský folklór trochu inak, uskutočnia sa preteky lezúňov (súťaž v lezení pre najmenších členov rodiny) a zaznie svetová cigánska pieseň v podaní Jany Orlickej a Diabolských huslí Jána Berkyho-Mrenicu. Slávnostné otvorenie festivalu 10. mája má na starosti spolu so synom Martinom herec Marián Geišberg.
Tradícia slovenských rekordov pokračuje aj tento rok. Žiaci základných škôl zo všetkých festivalových miest sa tentoraz pokúsia vytvoriť rekordne dlhú reťaz z hliníkových obalov mliečnych výrobkov.
Aj keď sú iránske filmy na festivale pomerne pravidelnými účastníkmi, porotcom niekedy chvíľku trvá, kým si zvyknú na iný spôsob rozprávania a poetiku tejto perzskej kinematografie. Film Lovec úspornými prostriedkami rozpráva príbeh trinásťročného chlapca, ktorý skvelo imituje hlasy vtákov a lovci jeho zručnosť využívajú pri love. Táto schopnosť chlapca však napokon donúti uvažovať o tom, aký zmysel má zabíjať, či nie je lepšie chrániť.
Polárny kruh: Osudové znamenie zo severu (Japonsko)
réžia: Atsushi Nishida, Takeshi Shibasaki, kamera: Masaki Watanabe, Daisuke Soma
V dôsledku globálneho otepľovania sa Arktída drasticky mení. Plocha ľadu v Severnom ľadovom oceáne je najmenšia od začiatkov meraní. Ľadovým medveďom hrozí vyhynutie. Stav Arktídy je osudovým znamením pre našu vlastnú budúcnosť. Dokument ukazuje časť vedeckého výskumu, ktorý sa tu realizuje, a popisuje veľké zmeny, ku ktorým v súčasnosti dochádza ďaleko na severe.
Posledná vôľa jedného tigra (Nemecko)
réžia, kamera: Colin Stafford-Johnson, John Murray, Robin Cox
Fascinujúce rozprávanie človeka, ktorý sa pohybuje v tesnej blízkosti hádam najkrajšej šelmy tohto sveta - tigra. Colin Stafford-Johnson je nielen skvelý kameraman, ale aj sugestívny rozprávač, a to všetko sa pretavilo do dokumentu, ktorý nenechá diváka ani na sekundu vydýchnuť. Tigrie mláďa sa od svojich druhov odlišovalo nielen tým, že malo zalomený chvost, ale aj povahovými vlastnosťami. Colin od samotného začiatku sledoval jeho hry v tigrej rezervácii Ranthambhor. Zrazu tento nádherný tiger zmizol a takmer celý rok žil mimo územia rezervácie. Stretnutie s vlakom sa mu stalo napokon osudným. Otázka prečo sa natíska nielen v súvislosti s osudom Zlomeného chvosta, ale nástojčivo rezonuje aj pri zamyslení sa nad osudom tigra na tejto planéte.
Architekt odpadu (Veľká Británia)
réžia, kamera: Oliver Hodge
Zatepľovanie, izolácie, tepelné čerpadlá, čistiareň odpadových vôd. To všetko sú výrazy, ktoré dobre pozná každý, kto si chce postaviť dom ako-tak spĺňajúci nároky na úspornosť. Američan Michael Reynolds to robí inakšie. Žiadne moderné, sofistikované materiály, ale odpad. Pneumatiky, plechovky od piva, fľaše. Od prvých minút filmu sme fascinovaní týmto architektonickým bohémom, ktorý je priekopníkom aj v pomoci oblastiam zničeným živelnými katastrofami. Jeho boj s americkou byrokraciou je inšpiratívny pre kohokoľvek, kto sa nechce nechať odradiť neúspechmi, nepochopením až tuposťou najvyšších kruhov, kto chce vytrvať pre správnu vec. Film, ktorý sa môže stať bibliou aj u nás.
Recyklátor (Slovensko)
réžia, kamera: Erik Praus
V súťaži sa konečne vo väčšej miere začali objavovať filmy mladých tvorcov, ktoré prinášajú osvieženie, iný pohľad, menej akademickej, aj keď blýskavej dokonalosti veľkých produkcií. Recyklátor mladého režiséra Erika Prausa patrí k takým filmom. A čo majú spoločné rocker, františkánsky farár a recyklačná firma? Aj keď by sa zdalo, že staré chladníčky či televízory nie sú práve inšpiráciou pre úvahy o zmysle života a svedomí jednotlivca, film vám ukáže ,že opak je pravdou.
Diesneyland na najkvalitnejšej pôde Moravy
réžia: Martin Slunečko, kamera: Vladimír Haviar
Režisér Martin Slunečko už roky, spolu s ostatnými tvorcami, napĺňa cyklus Českej televízie Nedej se príbehmi, ktoré odhaľujú čudesné praktiky developerov, neochotu úradníkov, bezohľadnosť ľudí, skrátka všetko to, čo ničí dary, ktoré máme iba v správe, ktoré nám nepatria: krajinu, životné prostredie, prírodu. V tomto vydaní sa spolu s kameramanom Vladimírom Haviarom vydal k Znojmu. Tu, v mekke uhoriek, vyrástlo obrovské zábavno-nákupné centrum. Čo na tom, že na najkvalitnejšej pôde, čo na tom, že sa plánuje rozšírenie a padnú ďalšie desiatky hektárov úrodnej pôdy? Rozvoj za každú cenu? Ochutnáme ešte niekedy preslávenú znojemskú uhorčičku? Českej televízii môžeme iba závidieť tento, dnes už pomaly bradatý cyklus, ktorý roky neúnavne bojuje v mene ochrany životného prostredia. Alebo sa dožijeme aj u nás?
