Kým v západných štátoch únie nie je možné, aby pacient po vážnom operačnom zákroku neabsolvoval intenzívnu rehabilitačnú liečbu namiesto ambulantnej, Slovensku špecializované rehabilitačné centrá chýbajú. Mala by to byť priorita nášho zdravotníctva, no ani súčasná vláda to nemá na zreteli. Myslí si to Myrón Malý, riaditeľ a prednosta Národného rehabilitačného centra v Kováčovej.
Rehabilitačné centrum je špecializovanou nemocnicou s celoslovenskou pôsobnosťou. Mnohí pacienti sa v ňom po ťažkých úrazoch druhýkrát narodili. Riaditeľ centra Myrón Malý sa stal hlavným laureátom ceny Dar roka Slovenskej humanitnej rady.
Morálne ocenenie, ktorá rada udeľuje od roku 1995, predstavuje sklenená plastika Tri oriešky. Ich motív pripomína rozprávku o troch orieškoch a je symbolom skromnosti, ľudskosti a obetavosti. Malý získal od Slovenskej humanitnej rady už desať ocenení, no prvý raz najvyššie ocenenie. Kto ho na cenu nominoval, netuší. Predpokladá, že niektorý z pacientov.
Pacienti zrejme vedia oceniť, čo pre nich v centre robíte.
- Pacienti áno, ale väčšinou až po určitom čase. Keď príde pacient po úraze chrbtice s poškodením miechy; príde v horizontálnej polohe a odchádza na vozíku, niekedy nedostaneme ani poďakovanie od príbuzných. Skôr výčitku, čo sme robili, keď nemôže odísť po svojich. Žiaľ, miecha nemá regeneračnú schopnosť, akú má kosť alebo sval. Čo sa týka pacientov, stále hovoríme, že u nás rehabilitácia bolí. Nerobíme pasívne masáže a liečebné procedúry, pacient musí byť pri nich aktívny. Učíme ho sebestačnosti; najesť sa, umyť, použiť sociálne zariadenie, postarať sa o svoj zovňajšok, vedieť sa presunúť z invalidného vozíka do auta bez pomoci druhých. Mnohí sú však zo začiatku v stave apatie, odovzdaní osudu, a nepracujú na sebe tak, ako by mali. Asi každý jeden z nás by sa takto správal, ale ten čas beží a čím neskôr sa zapoja do aktívneho procesu, tým menej využijú všetky možnosti. Keď prídu domov, zistia, že im to chýba, pretože to prostredie sa zmení. Až neskôr priznajú, že keby vtedy uvažovali tak ako teraz, určite by na sebe aktívnejšie pracovali.
Je to asi prirodzené, že pacient, ktorý zrazu ochrnie, nevidí ďalší zmysel života. Určite sa tu stretávate s množstvom emócií.
- Máte pravdu, táto práca je náročná nielen fyzicky pri práci s nehybnými pacientmi, ale aj na psychiku. Na úraz sa totiž neraz nabaľujú ďalšie problémy. Napríklad, keď manžel pacientke povie: ja nebudem s vozičkárkou žiť. A ona nenapreduje tak, ako by mala. Rozprávame sa potom aj s partnerom nášho pacienta, ale vychádza to tak, že muži sú sebeckejší a skôr opúšťajú partnerku v núdzi. Naopak, ženy sa viac obetujú a málokedy odídu od manžela na vozíku.
Ste teda aj svedkom rozpadajúcich sa vzťahov.
- Ale na druhej strane aj svedkom nových manželstiev. Dnes je možné naplniť pohlavný vzťah aj pri takomto ochrnutí. Muž síce nie je vždy schopný splodiť dieťa, no sexualita ženy je menej postihnutá, môže otehotnieť a porodiť. Je to téma, o ktorej sa s pacientmi rozprávame. Neraz nám potom prídu ukázať potomka alebo pošlú svadobné oznámenie. Je to dôkaz, že môj život má zmysel, keď som ho obetoval pre takúto prácu. Že som nežil zbytočne.
Aké úrazy privádzajú ľudí do vášho centra najčastejšie?
- Najviac úrazov máme jednoznačne po dopravných nehodách. Máme tu aj pacientov, ktorí na diskotékach či zábavách utrpeli strelné alebo bodné poranenia. V lete sú to skoky do neznámej vody, pri ktorej platí zásada, skáč najskôr nohami, nie hlavou, a to nielen v jazere či v mori, ale aj v bazéne. Na prelome mája a júna pribúdajú pacienti takzvaných krehkých stromov, sú to pády z čerešní s veľmi závažnými dôsledkami, a mnohí zostanú na vozíku. My ich popri rehabilitácii musíme učiť filozofii, že týmto život pre nich nekončí.
Ste jediným rehabilitačným centrom na Slovensku. Stačíte kapacitne?
V rehabilitačnom centre začal robiť skôr, ako ho postavili. Dva roky sa pohyboval na jeho stavbe, keď sa riešili architektonické bariéry, a zároveň zabezpečoval budúce centrum personálne aj prístrojovým vybavením. Ústav otvorili v roku 1987. S niekoľkými kratšími prestávkami je dodnes jeho riaditeľom.
- Je to tak na hrane. Máme tu dvesto postelí a ročne liečime 1650 pacientov. Na Slovensku chýbajú podobné centrá, napríklad centrum pre pacientov po cievnych mozgových príhodách. Štatistiky hovoria, že ju dostane 18-tisíc ľudí ročne. Tretina neprežije, ďalšia tretina sa dokáže zotaviť bez rehabilitácie, no tých 6-tisíc ľudí potrebuje rehabilitáciu, a my suplujeme aj rehabilitáciu týchto stavov, hoci sa na to nešpecializujeme. V tejto oblasti vidím ďalšiu prioritu slovenského zdravotníctva, no ani táto vláda to nemá na zreteli, všetko zachraňujeme len v akútnej fáze. V západných štátoch únie nie je možné, aby pacient po vážnom operačnom zákroku neabsolvoval intenzívnu rehabilitačnú liečbu namiesto ambulantnej liečby, keď musí sám dochádzať za špecialistom. Keď sa podrobí ústavnej starostlivosti, nemusí potom tak často alebo aj vôbec navštevovať špecialistov a tým odčerpávať peniaze na zdravotníctvo. Žiaľ, aj z kúpeľov sa pomaly vytráca odbornosť. Každé sa v minulosti špecializovali na niečo iné, no dnes sa z nich stávajú wellness centrá a všetky robia všetko.
Študenti medicíny skôr snívajú o profesii chirurga. Čo vás priviedlo k rehabilitácii?
- Každý, kto končí medicínu, chce byť úspešný chirurg, neurochirurg, plastický chirurg či gynekológ - pôrodník, a o týchto profesiách som sníval aj ja. V čase, keď sme skončili medicínu a boli sme lekármi bez atestácie, som mal autonehodu. Našťastie, chrbticu som poškodenú nemal, no mal som zlomeniny na obidvoch nohách. Ocitol som sa v rehabilitačnom ústave v Čechách, kde som pozoroval túto prácu z pohľadu pacienta. Po mesiaci som dospel k záveru, že je to krásna práca a že ju chcem robiť. Moje vízie o ostatných medicínskych odboroch išli bokom a upísal som sa špeciálnej rehabilitácii, a to sú pacienti po úrazoch chrbtice s poškodením miechy. Iné robiť neviem ani nechcem.
Vaša kancelária je zavalená množstvom papierov. Máte čas aj na pacientov?
- Mám dobrých spolupracovníkov, ktorí ma od administrácie značne odbremenia, takže nie je dňa, aby som sa nedostal do rehabilitačného komplexu a nestretol sa s pacientmi. Nechcem sa vzdať odbornej práce. Vedia to aj fyzioterapeuti a neraz mi sami zavolajú: toto sa mi nezdá alebo urobili sme dnes päť krokov. A ja prídem.
Titul hlavného laureáta ste získali za to, že „pracujete s veľkým osobným nasadením, za citlivý prístup k pacientom a za empatiu k tým, ktorí trpia bolesťami". Ako toto hodnotenie vyzerá v praxi?
- Môj personál učím, aby sa ku každému pacientovi správali tak, akoby vyžadovali oni, aby sa v inom nemocničnom zariadení správali k nemu alebo jeho príbuznému. Aby sa s ním vedeli porozprávať, denne ho pozdravili, opýtali sa ho, ako sa má, ako sa cíti. Nás to nič nestojí, ale pre pacienta to veľa znamená. Nie je vhodné hovoriť o pacientovi na vizite bez jeho zainteresovania, čo sa mi stáva u mladých lekárov, keď povedia, to je zlomenina TH6. Nie, to je pacient a oni sa musia naučiť jeho meno. Na veľkých klinikách, z ktorých prichádzajú, sú anonymní. Jeden pacient mi hovoril: tri týždne som nepočul svoje meno, bol som tam len ako tepka. Mal totálnu endoprotézu. Keď k nám pacient nastupuje, prídem, podám mu ruku, predstavím sa a takisto mu predstavím personál, ktorý sa bude oňho starať. Povieme mu, v akej veci na koho sa môže obrátiť.
Úrazy si nevyberajú a vo vašom centre sa ocitli aj známe osobnosti. Ako na nich reagujú ostatní pacienti?
- Tu sme si všetci rovní. Jedine Ján Čarnogurský tu mal ochranku, ale bolo to tesne po tom, ako dostal do väzenia Černáka a hrozila odveta. Mikuláš Dzurinda, ktorému menili kĺb po autonehode, tu mal svojho šoféra, vozil ho, keď niekam išiel. Andy Hric aj Jozef Labuda boli naozaj v pohode, pacientov zabávali historkami. Rasťo Žitný nám ochotne pomáhal, tlačil pacientov na vozíku. Stačilo naňho len zavolať a už vedel, čo má robiť.
Každoročne v júni organizujete pre pacientov športové hry. Majú o ne záujem?
- Pacientovi na vozíku musíme ponúknuť alternatívu do ďalšieho života. Z viacerých sa stali úspešní paralympijskí športovci, hoci nikdy predtým sa športu nevenovali; začínali u nás. Naším pacientom bol aj súčasný predseda Slovenského paralympijského výboru Janko Riapoš. Mali sme s ním problémy, pretože si myslel, že svet sa bude točiť len okolo neho. Keď pochopil, že iná možnosť nie je, prehodil výhybku a stal sa z neho úspešný človek. Vyštudoval sociálnu prácu, urobil si doktorát, a má už aj zlatú medailu z paralympiády v stolnom tenise. Robili sme štúdiu, z ktorej vyplynulo, že pacienti, ktorí aktívne športujú, majú nižšiu návštevnosť u lekára a funguje im aj rodinné zázemie. Vedia sa zaradiť do pracovného života a nečakajú len na to, kedy dostanú invalidný dôchodok a sociálne dávky. Máme motto, že nechceme vychovávať poberateľov sociálnych dávok, ale daňových poplatníkov. Že aj na vozíku sa dá žiť plnohodnotný život. Okrem našich pacientov sa športových hier zúčastňujú aj bývalí, ktorí to považujú za veľký sviatok prísť na ne. A práve oni vedia naštartovať tých súčasných. Od nich si skôr dajú povedať ako od ľudí v bielom plášti, že musia začať na sebe pracovať. Ale netýka sa to len športu, ale aj školy, zamestnania. Mnohým sa to podarilo. Práca s našimi pacientmi je však tímovou prácou, preto cenu vnímam ako ocenenie celého tímu.
