KRUPINA. Desať rokov je krátka doba na to, aby človek zabudol na jeden z najhorších dní vo svojom živote. Spomienky na povodeň sa vracajú pri každom väčšom daždi. Takú vodu si ľudia dovtedy nepamätali. Ani spúšť, ktorá po nej ostala.
Bol trinásty júl 1999. Večer, dve minúty pred ôsmou, začalo liať. Do dvadsiatich minút prišla vlna, ktorá zalievala domy. Prietrž trvala zhruba 50 minút a za ten čas mnohým Krupinčanom obrátila život naruby.
Desivý príbeh Krupiny
More, ktoré sa vylialo z inak malého a pokojného potoka Krupinica, bralo so sebou všetko, čo mu prišlo do cesty. Stromy, lávky, autá. Voda trhala asfalt i betón, liala sa do domov. Niektoré zaplavila do výšky dvoch metrov.
„Do Krupiny som prichádzal tesne po lejaku," začal rozprávanie Ján Hambacher, vtedajší primátor Krupiny. Na Hlavnej ulici už bolo veľa vody, no najprv zamieril domov, kde mu manželka oznámila, že majú plnú pivnicu vody. Stačil mu pohľad na Krupinicu a hneď mu bolo jasné, že iní majú zaplavené aj celé domy.
„Bol to šok," zhodnotil po desiatich rokoch Hambacher. Noc prešla pri záchranných prácach, až ráno ukázalo skutočnú skazu, ktorú voda spôsobila. Nič nefungovalo; ani telefóny, ani doprava, postihnuté časti boli bez elektriny, obchody zatvorené. „Ľudia chodili po uliciach a pozerali sa na spúšť, akoby stále neverili tomu, čo sa stalo. Nervozita začala stúpať, ľuďom postupne dochádzalo, o čo všetko prišli.
Viacerí ostali úplne bez všetkého, aj bez osobných dokladov. Straty neboli iba materiálne, povodeň strhla aj mladého muža. „Dnes už nikto nevie, kde ho voda zachytila. Isté je len to, že ho našli asi tri kilometre po prúde rieky."
Zachytil sa na stĺpe
Viacerí si užili svoje chvíle hrôzy. Človek sa len ťažko vžije do myslenia manželského páru, ktorý voda uväznila v kúpeľni. Hladina im siahala takmer po krk, kým konečne prestala stúpať. Staršia pani ostala odrezaná od sveta v inom zatopenom dome. Nohu mala navyše v sadre, no podarilo sa jej dostať aspoň na stôl. Jeden muž sa pred vodou zachránil tak, že sa zachytil na stĺpe, na ktorom prečkal asi dve hodiny, kým ho nezachránili hasiči.
Zlodeji využili situáciu
Ľudia si navzájom pomáhali, no našli sa aj takí, ktorí situáciu využili. „V niektorých obchodoch, ktoré voda zaplavila, došlo ku krádežiam. Nemožno ale hovoriť o rabovaní. Slušnú prácu odviedla aj polícia," dodal Hambacher.
Nová tvár mesta
Po prvých záchranných prácach bolo najdôležitejšie sprejazdniť cesty. Niektoré, napríklad cestu na Tepličky, voda úplne zničila. Viaceré lazy ostali od mesta odrezané niekoľko dní. Kým sa Krupina zbavila následkov povodne, prešli roky. Viaceré časti dostali novú tvár. Napríklad Malý rínok, ten bol pred povodňou iba šedivým námestíčkom. Dnes je z neho zaujímavá a živá časť mesta.
Ťažko sa pripraviť
Škody vtedy odhadli na 250 miliónov korún, od vlády dostali päťdesiat miliónov. Zvyšok financovali z vlastných zdrojov a z úverov. Zničené časti nemohli nechať tak, museli ich opraviť. Aj Krupinicu sa vodohospodárom podarilo zregulovať.
Napriek všetkým opatreniam stále nie je isté, či by mesto nepostihla rovnaká katastrofa po rovnakom prívale dažďa. Aj pred desiatimi rokmi sa hľadali vinníci. „Pred desiatimi rokmi sme tu mali tisícročnú vodu, na to sa ťažko pripraviť. Príroda sa jednoducho mstí ľuďom za to, čo s ňou robia," doplnil bývalý primátor. Úroveň Krupinice stúpla v niektorých miestach takmer o osem metrov. A na to nebudú jej brehy nikdy pripravené.
Spomienka
V nedeľu, v predvečer výročia, sa konal v krupinskom amfiteátri spomienkový večer s názvom Povodeň, ktorú sme nečakali.
Krupina si ním pripomenula povodeň spred desiatich rokov. „Pozvali sme naň viacerých ľudí, ktorí nám v tých ťažkých chvíľach pomáhali," povedal Ján Hambacher, ktorý vyzdvihol aj prácu vtedajších poslancov mestského zastupiteľstva.
Poďakovať sa chceli aj viacerým politikom, ktorí vtedy prejavili pochopenie a Krupine celkom nebyrokraticky pomohli. Na konci spomienkového stretnutia premietli film, zostavený zo záberov nakrútených počas povodne či tesne po nej.
Povodeň vzala život mladému mužovi
Mal tridsaťštyri rokov. Zostali po ňom tri dcéry a tehotná manželka
KRUPINA. Čo presne sa v tú osudnú noc udialo, nik presne nevie. Jaroslav Poliak mal 34 rokov. Počas povodne zmizol. Našli ho utopeného o dva dni asi tri kilometre za Krupinou, blízko železničného priecestia v Bzovíku. Očití svedkovia jeho zmiznutia nie sú.
„Boli sme na návšteve u jeho sestry v jeho rodičovskom dome. On išiel domov, vtedy sme bývali na Majerskom rade, ktorý od mesta delí práve rieka Krupinica. Keď odchádzal, dal mi ešte pusu. Poslednú pusu... Na Malom rínku zrejme vošiel do najväčšej prívalovej vlny," hovorí so slzami v očiach jeho manželka Katarína.
„Pomáhal susedovcom odrážať vodu, liala sa do pivníc, no tam to nevyzeralo tak hrozivo, ako to, do čoho vošiel. Dva dni sme nevedeli, čo je s ním, živili sme v sebe ešte nádej."
Jaroslav zanechal po sebe tri dcéry a tehotnú manželku. Bola v šiestom mesiaci. Svoju štvrtú dcéru už nikdy neuvidel, a ani Janka nikdy nespoznala svojho otca.
„Som rada, že dievčatá zdedili jeho vlastnosti," hovorí Katarína, ktorá v čase manželovej smrti mala 30 rokov. „Všetci v jeho rodine sú veľkí zabávači, ale on bol najväčší. Veronika, tretia v poradí, je v tomto po ňom, taká veselá kopa, celý ocko. Janka zas rada hráva futbal. Aj on ho hrával. Na jeho počesť každý rok usporadúvajú v Krupine futbalový turnaj. Hoci nemal syna, bol by rád, že má vo futbale svojho nástupcu."
Pôrod štvrtej dcéry bol pre Katarínu najťažší. Manžel jej nesmierne chýbal. Plakala, „Jari, kde si?".
„Zakaždým ma viezol do pôrodnice on a zrazu tu nebol. Keď som uvidela dieťatko, svoju štvrtú dcéru, dodala mi silu, ktorá ma ženie dopredu. Moje dcéry sú mojím životom, mojím stimulom, ale aj dnes, po desiatich rokoch, je to stále ťažké."
Katarína Poliaková s dcérami. Janka (na snímke vpravo) sa narodila krátko po otcovej smrti. FOTO: ĽUBICA MOJŽIŠOVÁ
