Jozef Nemčok : No, veľa mi toho vojenčina nedala. Dva roky sme sa v Hodoníne hrali na vojakov. Je to síce teraz za hranicami na Morave, no nie je to až tak veľmi ďaleko. Domov som sa prvýkrát dostal až po siedmych mesiacoch. Aj to iba na pozvánku, išiel som za svedka na svadbu. Za celé dva roky som bol doma päťkrát. Vojna mi nedala nič, možno ma naučila iba väčšej disciplíne. Treba to aj týmto mladým...
Jozef Raniak: Určite mi vojna veľmi dala – viac vedomostí, ako aj prehľadu, ako to v štáte funguje. A disciplínu? Tú som dostal odmalička od rodičov, vojna ma iba povýšila na muža. Rozhodne to neboli stratené roky života. Zrušenie základnej vojenskej služby a prechod na profesionálnu armádu bude stáť viac peňazí a na druhej strane bude znamenať nižší stupeň ochrany. Beriem, že armáda je viac postavená na špecializáciách, no v iných štátoch je zasa úplne iná zainteresovanosť obyvateľov na obrane štátu. Vojna chlapcom pomohla – odišli od mamy a naučili sa poriadku.
Peter Šup: Bol som vojakom z povolania už od vysokej školy. Boli to dobré roky, slúžil som v Čechách, aj v Košiciach, potom vo Zvolene. Skončil som po reorganizácii... Nebolo vôbec jednoduché prejsť do civilného sektoru a nájsť si prácu. Teraz ju mám, to, čo som sa naučil na vojne, mi nepomohlo. Myslím si, že profesionálna armáda bude lepším riešením.
Ivan: Hádam to ani nebol stratený čas... Neslúžil som pritom dva roky – predĺžili nám to na dvadsaťosem mesiacov. Vtedy boli nepokoje na Kube, aj v Berlíne to vrelo. Nebolo to vôbec jednoduché, boli aj takí, čo sa kvôli tomu obesili. Možno hrozila ďalšia vojna, preto nás nepúšťali domov. Najprv nám vojnu predĺžili o tri mesiace a potom dokonca na neurčito. Napriek tomu si myslím, že vojenská služba je potrebná, urobí z chlapca chlapa. Aj šikanovanie sa dalo vydržať, človek po rokoch spomína už iba na to dobré a na zlé zabúda.
Milan Kubinec: Isteže mi vojenčina pomohla. Slúžil som iba šesť mesiacov, mám vysokoškolské vzdelanie a vojnu sme si robili ešte na katedre. Aj napriek tomu ma naučila disciplíne a najmä zodpovednosti. Ani si nespomínam na nejaké ťažké obdobie, slúžil som pri ženistoch v Seredi.
Patrik Glaich: Na vojne som bol rok a pol, nebolo to veľmi ťažké... Svojím spôsobom to bol stratený čas. Na druhej strane ma vojna naučila väčšej sebestačnosti, keď je chlapec preč od mamy, tak sa viacej naučí. Profesionálna armáda je lepším riešením, ak má chlapec, ako teraz, ísť na vojnu iba na šesť mesiacov, tak je to o ničom. Veď za takú krátku dobu sa nenaučí nič. Niekedy mali záklaďáci po pol roku zužitkovať v službe všetko, čo sa naučili. Teraz idú domov. Naozaj stratené mesiace.
Milan SUJA
