Zvolen – Jakub Joščák je prvým Zvolenčanom, ktorý dostal ocenenie najlepší volejbalista Slovenska. Slovenský reprezentant momentálne pôsobí v talianskej sérii A 2, kde oblieka dres Sira Ancony.
Ocenenie ho veľmi prekvapilo
V mladosti začal hrávať hokej. Kvôli zdravotným problémom sa ho musel zriecť a dva roky sa amatérsky venoval kulturistike. Potom ho jeho najlepší kamarát, mimochodom spolužiak zo základnej školy a tiež bývalý hokejista, Pavel Bartík nahovoril, aby si prišiel zahrať volejbal. Neodmietol, ponuku prijal a istotne neľutuje. „S volejbalom som začal hlavne preto, lebo som chcel naďalej športovať. Nemyslel som si, že to dotiahnem až tak ďaleko,“ priznáva dvadsaťtriročný Zvolenčan. Na volejbal mal Joščák aj potrebné výškové parametre a tak nič nebránilo tomu, aby sa vydal na dráhu volejbalistu. Jakub v minulej sezóne získal s mužstvom VKP Bratislava majstrovský titul i Slovenský pohár. No istotne jeho najväčším individuálnym ocenením je víťazstvo v ankete o najlepšieho volejbalistu roka. „Keď som sa dozvedel výsledky ankety, bol som veľmi prekvapený. Nečakal som to, veď na Slovensku máme veľa dobrých volejbalistov. O to viac ma ocenenie potešilo.“
Priska Joščáková: „Jakub je veľký jedák a najradšej má rezne.“
Mama mladého volejbalistu to nemala ľahké. Keďže Jakub má ešte dvoch bratov, v rodine mala samých chlapov. Všetci sú už dospelí a samostatní, pričom Jakub je z nich najmladší. „Dalo sa to zvládnuť, s chlapcami neboli problémy. Vedela som, čo ma čaká, sama som vyrastala v spoločnosti troch bratov. Jakub nebol problémovým dieťaťom, je spoločenský a kamarátsky. Takisto je ambiciózny, keď sa do niečoho zahryzne, chce to robiť naplno. No nie cez mŕtvoly,“ hovorí mama Jakuba Joščáka. „Ocenenie, ktoré dostal, ma potešilo, no treba ho brať s triezvou hlavou. Ja tomu neprikladám až taký význam, veď ako sa hovorí - dnes ste hore a zajtra dole. Pre mňa je dôležité, že si Jakub našiel vlastnú cestu, ktorej sa chce držať.“ Mama Joščáková nám na Jakuba prezradila aj to, že: „Je veľký jedák. Keď je doma, chladnička zíva prázdnotou. Zje skoro všetko, no najradšej má rezne. A okrem toho si veľmi rád pospí.“ Od mamy sme sa dozvedeli i meno Jakubovej priateľky, bývalej volejbalistky. „Volá sa Ivana a pochádza z Bratislavy. V minulosti hrávala volejbal za Doprastav, momentálne je poslucháčkou Univerzity Komenského v Bratislave.“
Škola musela ísť bokom
Ako sme už spomínali, Jakub v mladosti začínal s hokejom. Prvé kroky na štadión meral v spoločnosti otca, inak dekana na Fakulte dizajnu a drevárskeho inžinierstva vo Zvolene, doc. Petra Joščáka. „Na štadión som s Kubom chodil, len keď bol malý a nevedel si sám zaviazať korčule. Potom to už zvládal aj bezo mňa. Nakoniec s hokejom musel prestať, pretože začal rýchlo rásť a mal problémy s kĺbami. Dva roky sa športu venoval len pasívne, až keď bol v druhom ročníku na strednej škole, začal s volejbalom. Bol rád, že môže znova hrať kolektívny šport, no nejaké veľké ciele si nedával, iba skúšal, čo to dá. Robil to, čo ho bavilo a to je najdôležitejšie,“ hovorí Peter Joščák. Otec i obaja Jakubovi bratia majú vysokoškolské vzdelanie, najmladší Joščák štúdium na vysokej škole prerušil. „Nepreceňujem význam vysokoškolského vzdelania. Je dobré, ak má človek všeobecný prehľad, no ten môže získať aj bez inžinierskeho titulu. Keď sme sa s Jakubom rozprávali o tom, čo chce robiť v živote ďalej, dospeli sme k názoru, že teraz sa chce naplno venovať volejbalu. Vrcholový šport sa dá robiť len do určitého veku, no študovať môže začať človek kedykoľvek. Myslím, že sa k štúdiu na vysokej škole ešte vráti. Robiť dve veci na sto percent sa ale nedá. Spomínam si, keď Jakub chodil na strednú školu, mal problémy s dochádzkou, lebo veľa vynechával práve kvôli tréningom a zápasom. Na jeho stužkovú sme s manželkou prišli s hodinovým meškaním a v tom momente všetkým bolo jasné, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. Našťastie jeho triedny učiteľ bol bývalý volejbalista, tak sa to vždy nejako utriaslo,“ spomína s úsmevom pán docent. Jakubove úspechy ale nepreceňuje. „Dôležité je, aby človek vedel využiť svoje danosti naplno. To, že sa mu dnes darí, je síce pekné, ale zajtra to už nemusí byť pravda. Netreba žiť z toho, čo bolo, ale myslieť na to, čo bude.“
Marek PLANDOR
